TOPOĽČANY. Kone a ženy / matky / devy – tieto dva objekty stoja v centre záujmu maliara, grafika a sochára Jozefa Vilharda, ktorý nepretržite tvorí už viac než tri desiatky rokov. A oba tiež tvoria nosnú časť výstavy, ktorou sa, premiérovo, predstavuje v Galérii mesta Topoľčany. Okrem zhruba dvoch desiatok malieb však 50-ročný umelec, ktorý z rodinných dôvodov prerušil štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe, predstavuje aj svoju sochársku komornú tvorbu. O tom, prečo si za materiál vybral i liaty betón a prečo do skulptúr vkladá polodrahokamy či kódy, už v nasledujúcom rozhovore.
Ako študent ste boli realisticky zameraný, postupne ste začali svoj rukopis uvoľňovať. Je abstrakcia niečo, v čom sa cítite dobre?
– Áno, ten realizmus je, keď začínate maľovať, základ. Postupne si však nachádzate svojský štýl, ktorým sa od neho odpútavate a hľadáte ním skratku, aby ste ten objekt– napríklad koňa, vystihli jedným oblúkom či ťahom. A pritom nevykresľovali, nevyfarbovali, netieňovali, len zachovali čistú líniu. K tomu teda smerujem.
Spraviť pár čiar, aby z nich bolo zrejmé, čo predstavujú, je podstatne ťažšie než sa na prvý pohľad zdá...
Určite. Ak môžem doplniť, aj Monet raz povedal, že najprv videl v prírode kvety, lúky, les či mosty. A neskôr, na záver jeho života, to už boli geometrické tvary.
Za centrálny motív ste si vybrali kone a ženy. Prečo?
Kone preto, lebo som medzi nimi, v Topoľčiankach, odmala žil. Okrem futbalu som sa napríklad prihlásil na voltíž (akrobatické a gymnastické cvičenie vykonávané na cválajúcom koni, pozn. autora) a neskôr som ich začal aj kresliť a maľovať. A žena? Tá bola ústredným motívom umelcov už dávno.
Spájate ich v obrazoch?
Áno, veľmi ma pritom fascinuje sila hmoty koňa a nežnosti ženy. A keď sa dajú dokopy, vytvára to neuveriteľný dojem a pocit súhry.
Poďme k vašim reliéfom, plastikám a sochám. Ako sa dá vidieť aj na výstave, tvoríte tiež z liateho betónu. Pre umelcov to je asi dosť netradičný materiál...
– Rozhodol som sa preň pocitovo. Betón je v umení dosť podhodnotený, no mňa v ňom fascinuje. Má v sebe surovosť, takú tu neuhladenosť.
Ako mi vek plynie a nadobúdam životné skúsenosti, pozerám na to tak, že slovo „pekné“ ma v umení začína znervózňovať. Preto aj k maľbe pristupujem spôsobom, že sa ani nechcem príliš páčiť. A u sôch chcem, aby boli tak brutálne, až budú pre ľudí fascinujúce. To by som chcel docieliť. Či sa mi to podarí, neviem, ale ako autor už nechcem byť za pekného.
A keď niekto povie, že vaše diela sú šokojúce?
– Tak ma skôr zaujme. Je to lepšie slovo než pekné.
Vraj do svojich dielach umiestňujete i kódy...
Áno, v minulosti tak robili aj iní umelci, vrátane Leonarda da Vinci či Michelangela. Zaujímam sa o starobylé civilizácie a keď som bežne dostupné vedomosti zhrnul, pretavil som ich do určitých foriem, tvarov. Napríklad som zachytával klinové písmo starých Sumerov a vytváral z neho rôzne veci. A tiež som začal do sôch vkladať polodrahokamy na prenos pozitívnej energie z artefaktu na človeka. Ten je teda do diela vtiahnutý a to by v podstate malo ovplyvňovať jeho život, i nepriamo.
Počas vernisáže ste tiež, netradične, tvorili s návštevníkmi jeden spoločný obraz...
Išlo o akýsi druh artterapie. Chcel som, aby si ľudia, ktorí majú radi umenie, neprišli obrazy len pozrieť, ale aby tiež niečo vytvorili sami a boli súčasťou samotnej výstavy. Takže každý, kto príde do galérie, môže na ňom zanechať aj nejakú svoju stopu.
