Doma je moje nebo

nechá v malom bucľatom stvorení menom Panaiota... druhé pokračovanie Aráchova, mesto pod Parnasom Očami a úsmevom som sa veľmi rýchlo dohovorila s domorodcom, starším Grékom, ktorý mi odniesol tašku a zaviedol ma na adresu uvedenú na ceduľke. Papadopoulou, chlap v stredných rokoch s veľkým bruchom, veľkými ústami a bezočivým pohľadom, bol majiteľ pizzerie v mestečku Aráchova. Prvý dojem z toho chlapa veľmi rýchlo zahriakol moju spievajúcu dušu a on to isto veľmi rýchlo vyčítal z mojich očí. Pracovala uňho Poľka, ktorá bola vzrastom nižšia ako ja. Moja výška je 164 cm, čo nie je výška, no v tomto prípade to bolo moje jediné plus pred Poľkou. Bola mocnejšia až zavalitá, a úprimne napísané, mala i ženské prednosti naozaj veľké, bola i mladšia, nuž a to najpodstatnejšie, dokázala sa túliť k tomuto škaredému chlapovi so slovami: „Kýrie, kýrie - prosím, prosím!“, čo mne ježilo chlpy na celom tele. Toto moje trápne porovnávanie ukončil Papadopoulou z ceduľky, chvalabohu, veľmi rýchlo, ukázal na mňa prstom a povedal: „Fígo.“ Čo znamená : „Odíď.“ Vydýchla som si. Čo ďalej? Teraz nemôžem ísť späť do Atén. Poľka, inak milé dievča, ma uložila v podkroví na noc, s tým, že ráno ide autobus do Atén už o poldäviatej. Takto prešiel prvý deň môjho pracovného pobytu v Grécku, zaspala som spokojná, že to pán Boh takto zariadil. Druhé ráno v Grécku som vstala o 6. hodine a podľa získaného poučenia č. 1 obriadila dušu i telo. Chcela som odísť autobusom do Atén o 8.30 a pred odchodom som si stanovila cieľ naučiť sa po grécky dve vety: Póte anachorí to leoforío ja Athína? Apo pú? Čiže: Kedy odchádza autobus do Atén? Odkiaľ? Musela som, veď už som nemala ceduľku. Naučená a zbalená som zišla dolu s úmyslom, že pozdravím a poďakujem Poľke a pôjdem. No nemohla som. Všetko v dome spalo a dvere boli zamknuté. Nezostalo mi iné, ako sadnúť si na tašku pred dvere a čakať. Do Atén som sa vrátila až popoludní, kúpila som si - už sama - grécku kartu do verejného automatu a zavolala Rumiane, sprostredkovateľke práce v agentúre. Nebola nadšená, že som sa jej vrátila, čo mi dala aj patrične pocítiť. Ja som sa jej, v dobrom, chcela pochváliť, aké robím pokroky v gréčtine, a ona na mňa nakričala, nech rozprávam dobre alebo po grécky, alebo po rusky. „Charašó.“ Práca neponižuje, ale ľudia V ten istý deň si ma prišiel vyzdvihnúť do agentúry pomenší chlapík - Rus Kosťa. Isto pocítil antipatické vlny, ktoré vychádzali zo mňa, hoci som si uvedomovala, že v mojom veku sa už naozaj musím naučiť skrývať svoje pocity, lebo mi naozaj odjakživa spôsobovali a aj spôsobujú nepríjemnosti. To som ešte nevedela, že práve od neho získam poučenie č. 2: Cti si človeka a nikdy nikoho neponižuj! Kosťu mi predstavili ako majiteľa nočného lokálu, s posmešnou poznámkou, že moja práca bude nie v nočnom bare, ale pomoc v domácnosti. V mihu mi prebleslo hlavou, že vo všetkých filmoch, ktoré dávali po nežnej revolúcii, kto bol najhorší, musel byť Rus. Prosila som svoju dušu, aby zmenila svoj názor na Rusov, že sa budem snažiť zo všetkých síl byť milá, slušná, zdvorilá a ...že robia to, čo vedia, je to ich práca, aby uživili svoju rodinu a zamestnali i mňa. Nikdy som nimi neopovrhovala. Už mi hrubla koža, nebola ešte hrošia, ale už...