Šturmovik z Močariska alebo čo sa stalo pri Kovarciach...

avia aj dve nemecké stíhačky Messerschmit Bf-109G, aby si to "rozdali" vo vzdušnom súboji s nepriateľom. Možno to bola dávka z pozemného guľometu, možno z „mesíka“, ktorá doslova odrezala jedno krídlo z IL-2 a ten sa neovládateľný zrútil k zemi. Zaboril sa do bahnistej, rozmočenej zeme, ktorej miestni hovorili Močariská. Lietadlo explodovalo. Čo zostalo na povrchu, odviezli Nemci, čo zostalo v zemi, malo navždy zostať tabu. Ale naozaj zostalo? Pátranie po troskách bojového lietadla Vojna sa onedlho skončila a každý chcel zabudnúť na jej útrapy. Všetci začínali nový život v slobodnom Československu. Krajina sa začala stavať na vlastné nohy. Poľnohospodárstvo dostalo zelenú, KSČ začala združstevňovať súkromné lány a družstevníci sadiť poľnohospodárske produkty. Zregulovala sa rieka Nitra, večne podmočené „Močariská“ sa zúrodnili a JRD na nich pestovalo obilie. Pole ukrývalo vo svojich útrobách trosky ruského vojenského lietadla aj s muníciou, ako aj dvoch členov posádky. Prešlo dlhých 32 rokov a vďaka iniciatíve dvoch Kovarčanov, a síce Jozefa Jančoviča a Stanislava Sajku, sa lokalizovalo miesto pádu, následne začali bagrovať na určenom mieste a hľadať spomínaný ruský šturmovik. Doba bola naklonená na východ, a preto pomohli pri vyslobodzovaní vraku takmer všetky zložky štátnej správy. Lyžica bagra odkrývala medzi dozrievajúcim obilím kubíky zeme a pod nimi v hĺbke asi šeť metrov odhrnula prvé plechy a pancierovanie šturmovika. Pyrotechnik mal plné ruky práce, pri vraku sa totiž našla munícia a bomba, ktorú bolo treba zneškodniť, aby sa nestalo nešťastie. Zvedavosť obyvateľov okolitých dedín bola veľká, a tak nečudo, že pred obrovským kráterom, ktorý vyhĺbil bager, sa tlačilo niekoľko desiatok ľudí. Každý chcel vidieť obrovský 12-valcový motor, aký používali aj slávne sovietske tanky T-34, a z ktorého aj po 32 rokoch od havárie po zdvihnutí vytekal pôvodný olej a letecký benzín. Ozubenia boli vo vynikajúcom stave, takisto ako zbrane, medzi ktorými nechýbali dva krídlové kanóny ráže 23 mm a guľomet zadného strelca ráže 12,7 mm, časti pásov s ostrou muníciou, kyslíkový prístroj, signálna pištoľ, pracka z padáka, vysielačka, dynamo a koleso z ulomeného podvozku ešte stále natlačené vzduchom. K týmto veciam sa Nemci jednoducho nemohli dostať, pretože ležali v hĺbke asi šesť metrov. Ale kde zostala posádka a aký bol jej osud, bolo stále veľkou neznámou! Kto bol pilot a kto strelec? V kabíne, ktorú náraz zdemoloval, sa našla ľudská kostra iba jedného človeka. Išlo o pilota, ktorému sa na malú výšku už nepodarilo katapultovať a zahynul pri strmhlavom páde šturmovika do zeme. Ale čo sa stalo so strelcom, ktorý sedel chrbtom k pilotovi a guľometom chránil chvost lietadla? Na základe výpovedí očitých svedkov onej udalosti, najmä obyvateľov Kovariec, sa podarilo s určitosťou na 90 % identifikovať pohlavie zadného strelca. Malo ísť o ženu v mladších až stredných rokoch. Svedkovia udávajú, že krátko po páde lietadla obsadili miesto dopadu Nemci, niečo z neho zobrali a z miesta odišli. Po ich odchode miestny roľník, ktorému patrilo pole, na ktoré lietadlo dopadlo, pozbieral rozptýlené kusy plechu a medzi nimi i pádom a následným výbuchom lietadla znetvorené ženské telo. Medzi telesnými pozostatkami, ktoré zhromaždil a potom zakopal pod jednu z jabloní blízko rieky Nitry, bola aj časť dlhších vlasov so zvyškami kože a torzo ženskej ruky. Spomínaná regulácia toku Nitry presmerovala staré koryto, a pretože roľník neoznačil miesto, kde pochoval telo, krížom alebo inou viditeľnou značkou, stalo sa, že horlivým objaviteľom vraku lietadla v júni 1977 sa ho nepodarilo nájsť, i keď kopali možno pod desiatkou jabloní. Telo pilota z vraku vyzdvihli, exhumovali, ale bližšie patologicky neurčili, to znamená, že hoci sa Kovarčania snažili pátrať vo vtedajších archívoch po posádke lietadla, nič konkrétne sa nedozvedeli. Domnievam sa, že príčin bolo niekoľko. Jednou z nich bolo, že nemali konkrétne policajné hlásenia z tej doby, a tiež sa plietli dve rozdielne udalosti, ktoré sa stali na takmer identickom mieste, ale s rozdielom troch dní, a síce 26. a 29. marca. K neúspešnému pátraniu pána Jančoviča možno prispela aj nie veľmi presná evidencia počtu lietadiel sovietskej armády a evidencia posádok na sklonku vojny. Prípad sa v roku 1977 uzavrel vojenským pohrebom so všetkými poctami, keď sarkofág pilota spomínanej IL-2 na katafalku za účasti sovietskych vojenských predstaviteľov a armády pochovali na cintoríne v Kovarciach. Na hrobe umiestnili tabuľu, ktorá síce hovorí, že “stojíte nad hrobom dvoch pilotov slávnej Červenej armády, ktorí svoj život položili pri oslobodzovaní nášho územia spod jarma útlaku nemeckého fašizmu 29. 3. 1945“, avšak v skutočnosti je v hrobe pochovaný iba jeden pilot. Úsilie, ktoré obaja spomínaní Kovarčania spolu s ďalšími nadšencami vyvinuli, bolo na tú dobu obrovské, i keď treba poznamenať, že ruské lietadlá sa zo zeme vyberali oficiálne jednoduchšie, ako napr. anglo-americké, či nemecké. Bol to však údel doby, v ktorej sa tieto okolnosti udiali. Pár slov na záver... Niektorí z vás majú po prečítaní tohto článku v hlave možno viac otáznikov ako na začiatku. Je to však vskutku môj zámer. Po nedávnom otvorení výstavy Vzlety a pády spojeneckých lietadiel v pohorí Tribeč v Apponyiho poľovníckom múzeu som sa stretol s ľuďmi, ktorí sa dlhé roky zaoberajú históriou letectva a vyhľadávaním vrakov. Dostal som od nich materiály, ktoré začínajú príbeh IL-2 z onoho marca 1945 znovu objasňovať a dávať veciam a aj posádke konkrétne mená. Pracujem na tom veľmi intenzívne, a keď budem mať v rukách hodnoverné podklady, prerozprávam vám príbeh šturmovika, ktorý padol blízko Kovariec - mojej rodnej obce - ešte raz, tentokrát s oveľa fascinujúcejším dejom!