Opice a ekológia

Chemikálie vylievajú opice bez štipky svedomia priamo do riek a časom sa každá riečka mení na smradľavú spenenú stoku. Do vzduchu zas ľudoopy vypúšťajú jedovaté plyny, freóny spôsobujúce ozónovú dieru, množstvo oxidu uhličitého vyvolávajúceho skleníkový efekt, kysličník siričitý, z ktorého vzniká kyselina a tá v podobe kyslých dažďov ničí lesy. O odumierajúcich stromoch sa môže na vlastné oči presvedčiť aj každý návštevník Vysokých Tatier. Zamorujeme tú našu úbohú planétu, nedáme jej dýchať, a ešte od nej žiadame, aby takáto priškrtená rodila. Človek sa zabetónoval do miest, kde “žije” a pomaly ukrajuje z prírody stále viac a viac, neuvedomujúc si, že tým ukrajuje aj zo seba. Namiesto zelených parkov – parkoviská, namiesto hôr – hory odpadu, namiesto sadov – sadistické lovenie zvierat a vypilovanie stromov. Dažďové pralesy sa každoročne rapídne zmenšujú, smetiská naopak rastú do krásy a z morí sa stáva skladisko pre nespracovateľné hov... A keď si tento neutešený stav pár jedincov vo svetlej chvíli aj uvedomí, je to hádam všetko, čo môžu alebo chcú pre zabrzdenie dekadencie spraviť. Nepružné a nedomyslené zákony sú prakticky k ničomu, smiešne pokuty predsa najväčších znečisťovateľov nemôžu ohroziť. Predstavte si, že euroúradníci, uvedomiac si v náhodnom záchvate ľútosti túto situáciu, vymysleli kvóty na znečisťovanie ovzdušia. Každý štát bude mať určitý limit na množstvo vypustených škodlivých oxidov a nesmie ho prekročiť. Vyzerá to nádejne. Zarážajúce na tomto pravidle je však to, že ak nejaký menší či menej výkonný štát svoju kvótu nevyčerpá, bude môcť ušetrené tony “predať ” inej krajine. Veľkí znečisťovatelia sa teda nemusia báť, že by im nejaké pofidérne kvóty pribrzdili ekonomiku. Buď zaplatia za prekočenie hornej hranice množstva vypustených škodlivín pokutu, alebo si právo na ďalšie znečisťovanie jednoducho kúpia. Možno aj od Slovákov. Geniálny nápad, hodný pánov tvorstva. Vraj – homo sapiens. Človek by sa aj zasmial, keby to všetko nebolo do plaču. Zdá sa, že niektorí ľudia sú len hlúpe arogantné opice, ktoré si nevážia ani svoje najbližšie okolie, ani ten kúsok zelenej prírody, čo majú nablízku. Rozum zostáva stáť, oči sa na to nechcú pozerať. Ujsť tak pred tým všetkým kamsi na Mars... Vlastne – načo utekať? Nehostinný marťanský povrch budeme mať pri troške snahy o pár rokov aj na Zemi.