KRNČA. Deväť svojich mužov stratila Krnča počas II. svetovej vojny. No hoci osem z nich padlo na fronte v rozmedzí rokov 1944 – 45, toho posledného pochovali ešte pár týždňov predtým, než Nemecko začalo s okupáciou Poľska.
Jeho meno znie Jozef Krošlák a miesto na pamätníku padlých mu patrí preto, že z obavy pred možným obsadením letiska v Nitre Nemcami, ukradol so svojim kamarátom lietadlo a snažil sa ním utiecť do Poľska. Napriek tomu, že ani jeden z nich nemal teoretické vedomosti ani praktické skúsenosti s pilotovaním.
Osudové stretnutie
Jozef Krošlák sa narodil 26. septembra 1915 v Krnči. Kým nastúpil na prezenčnú vojenskú službu, pracoval ako robotník. Zhruba dva roky pred vypuknutím II. svetovej vojny – 1. októbra 1937, bol zaradený k leteckému pluku 3 ako vojak, medzi 16. novembrom 1937 až 31. marcom 1938 potom absolvoval mechanický kurz so skrátenou poddôstojníckou školou.
Po krátkom pôsobení v Malackách bol koncom marca 1939 premiestnený do Piešťan. Tam sa od prvého mája stal príslušníkom letky 10. leteckého pluku letca gen. Milana Rastislava Štefánika v Bratislave a bol zaradený do Nitry. Práve tu stretol svojho priateľa – vojaka Pavla Rajtáka z bratislavského Lamača.
Počas natáčania Trhliny vládla na pľaci aj mrazivá atmosféra Čítajte
Nikdy nepilotovali, no odleteli
Prečo sa obaja rozhodli dezertovať na lietadle, hoci ho ani jeden z nich nikdy nepilotoval, nevedno. Historici však predpokladajú, že v ich prípade možno hovoriť o politickej akcii. V čase vzniku Slovenského štátu totiž slúžil Jozef Krošlák na letisku Nový Dvor pri Malackách a bol pri tom, keď ho nemecké vojsko obsadilo. No nemeckí vojaci sa nesprávali ako ochrancovia, ale ako dobyvatelia. Okrem toho, že zabavili leteckú techniku, zbrane a zariadenie letiska, odobrené protokolárnym prevzatím, nemecký veliteľ ochranného pásma gen. mjr. Erwin Engelbrecht zrušil slovenské stráže, zakázal slovenským vojakom opúšťať kasárne a nosiť opasky, čím každého z nich ponížil. Že tieto udalosti nenechali žiadneho z nich ľahostajným, je samozrejmé.
Tak ako to v podobných situáciách býva, aj v Nitre medzi vojakmi kolovali rôzne „zaručené“ správy o tom, že i nitrianske letisko obsadia Nemci. Jozef Krošlák mal prehlásiť, že ak by k tomu naozaj prišlo: „bude do nemeckých vojakov strieľať, hoci by mal pri tom stratiť život.“ Keď 7. júna 1939 úspešne uleteli ôsmi vojenskí letci z Piešťan do Poľska a pridali sa k tamojšiemu československému odboju, bol to najmä Krošlák, ktorý myslel len na to, ako sa pokúsiť o to isté. Vodou na mlyn plánom odvážnej dvojice bola návšteva nemeckého dôstojníka na nitrianskom letisku v pondelok 26. júna 1939, ktorá ich obavy ešte viac vystupňovala.
Nasledujúci deň preto, keď už okrem Krošláka a Rajtáka nebol v blízkosti hangárov nikto, vzali dva padáky a vytlačili lietadlo z hangáru tak, aby mu vytŕčala len vrtuľa. Za riadenie si sadol Krošlák a naštartoval motor. Rajták potom odpojil hadicu od fľaše so stlačeným vzduchom a vyliezol do priestoru pozorovateľa. Bez zahrievania začal Rajták rolovať na južný okraj letiska, kde otočil stroj na sever. Práve vtedy si obaja vymenili svoje miesta – Krošlák zliezol na zem, na sedadlo pilota sa presunul Rajták a nasadil si kuklu a okuliare. Prečo sa tak stalo, známe nie je.
Kultúrny dom plánujú „ozeleniť“ Čítajte
Problematický štart
Rajtákovi sa spočiatku darilo udržiavať priamy smer, ale so zvyšujúcou sa rýchlosťou lietadla začal mať problémy. Štart bol veľmi nepravidelný, na jeho konci bolo lietadlo vychýlené zo smeru až o 90 stupňov doľava. Napokon sa mu však podarilo stroj zdvihnúť do vzduchu a to i napriek tomu, že štartoval po vetre.
Samozrejme, pohyb lietadla neušiel pozornosti personálu. Zaregistroval ho už službukonajúci štartér, ktorý si myslel, že personál letky 10 ide stroj „kompenzovať“, a preto ho presúva do stredu letiska. A neskôr aj Pavel Bíleš, šofér letky 9, ktorému sa to hneď zdalo podozrivé. Rozbehol sa preto za veliteľom letky 10, nadporučíkom letectva Františkom Wágnerom. Na otázku, či dal rozkaz nejakej posádke k letu, ani neodpovedal a celý bledý sa hneď rozbehol ku hangárom. Stačil ešte zbadať lietadlo, ako v ľavotočivej zatáčke naberá nad nitrianskymi Hrnčiarovcami severný smer a mizne za mrakmi. Najprv chcel nadporučík Wágner dezertérov stíhať na inom lietadle, a preto nariadil vrchnému mechanikovi, aby mu ho pripravil. To by ale trvalo najmenej 15 minút a preto sa tejto myšlienky vzdal. Ihneď potom dal nastúpiť všetkých výkonných letcov, pričom však zistil, že nechýba nikto. Najprv ani len nenapadlo podozrievať z úletu vojakov Košláka a Rajtáka, ktorý bol považovaný za najschopnejšieho pomocného leteckého mechanika, ktorý sa vo funkcii veliteľa technickej hotovosti už viackrát osvedčil.
Leteli podľa Váhu
Krátko po vzlete lietadlo takmer vrazilo do vŕb rastúcich na brehu rieky Nitra. Po dosiahnutí výšky 800 m zmenil vojak Rajták smer letu na sever, obletel Zobor z východu a pokračoval v lete ponad rieku Nitra, pričom stále stúpal. Hoci bol let spočiatku veľmi nepokojný, Rajták postupne získaval cit a istotu v riadení. K udržiavaniu severného smeru mu neskôr slúžil Váh, ktorého tok ho priviedol až pred Žilinu. Tam vletel do mraku, z ktorého sa mu síce podarilo vyletieť, ale stratil orientáciu a začal blúdiť. Udržal však aspoň približný smer na severovýchod. Asi po hodine letu začal motor pracovať nepravidelne. Rajták totiž nesledoval palubné prístroje a nevšimol si vysokú teplotu oleja. Motor sa tak mohol každú chvíľu zadrieť.
Spadol spolu s lietadlom
Keď Rajták opäť vletel do mrakov, stratil kontrolu nad strojom. Po tom, čom sa mu ako-tak podarilo ovládnuť lietadlo, navrhol Krošlákovi, aby vyskočili, lebo sa domnieval, že sú už nad Poľskom. Taký bol aj ich pôvodný plán, pretože sa s aeroplánom neodvažoval riadne pristáť.
„Vyškriabal som sa na krídlo, držím sa jednou rukou, vidím, aj Jožko je vonku takmer celým telom,“ takto o týchto okamihoch rozprával o tridsaťpäť rokov neskôr novinárovi Milanovi Varsikovi. „V tom momente sa mašina preklopila celkom na jedno krídlo a mňa vymrštilo, takže potom som už nevidel nič. Padám vzduchom, zatiahnem za odisťovacie lanko, zisťujem, že padák mám obrátený naruby. S hrôzou si uvedomujem, že som si ho zabudol v tom chvate na letisku uviazať. Šťastie, že som dočiahol rukou dozadu, na chrbte som si rozhádzal laná; nakoniec sa padák vytiahol, trhlo mnou... Keď sa padák konečne roztvoril, roztrhol sa mi popruh pri ruke, chytil som ho do dlane, zaťal som zuby a držal som sa vlastnou silou. Ešte som si všimol, že mašina špirálou padala k zemi a za ňou čosi vialo ako veľká handra, nevedel som, čo to je...“
Rajták pristál bez zranenia na rúbanisku „Pavková“ pod hrebeňom Oravskej Magury a hneď sa pobral k havarovanému lietadlu vzdialenému asi 300 – 400 m. Keď k nemu dorazil, už okolo postávali drevorubači a v troskách, čiastočne prikrytý otvoreným padákom, ležal mŕtvy priateľ Krošlák.
V okamihu, keď sa lietadlo prudko naklonilo a odstredivá sila Rajtáka vymrštila do vzduchu, totiž Krošlák trhol uvoľňovačom padáku, ktorý sa nárazom vzduchu ihneď otvoril, no jeho šnúry sa zachytili o guľometnú lafetu. Počas pádu sa lietadlo otočilo na chrbát a v takejto polohe vrazilo o 14.25 h do zeme na stráni „Klín“ pod vrchom „Hliník“ v Oravskej Magure, asi 8 kilometrov severozápadne od obce Nižná. Motor uviazol 2,5 m pod zemou. Jozef Krošlák utrpel mnohopočetné vonkajšie a vnútorné poranenia, ktorým ihneď podľahol.
Na juhu Považského Inovca zahniezdil nový sovy – uralka Čítajte
Pohreb slúžil evanjelický pastor
Slovenská armáda požiadala o pomoc obec Nižnú, a tak pomocou piatich konských záprahov s vozmi (drabiňákmi) bolo lietadlo zvezené do Nižnej na Vintišku a stadiaľ na železničnú stanicu. Ako píše Jozef Turčák, telesné pozostatky vojaka Jozefa Krošláka boli tiež zvezené do márnice nižnianskeho cintorína.
Po povolení vojenských orgánov bol pochovaný na nižnianskom cintoríne. Obrad vysluhoval rodinou vojaka Krošláka prizvaný evanjelický pastor, čo v typicky katolíckej Nižnej nebolo vôbec obvyklé.
Autor: Jozef Turčák
