Pozná ho každý hokejový fanúšik Topoľčian. Charizmatický Roman Minarik na topoľčianskom zimnom štadióne strávil desať rokov. Pred zápasmi i počas prestávok upravoval ľad, vŕtal bránky do ľadu a zakaždým pozdravil fanúšikov. A tí ho mali radi.
Zo školy na hokej, chytila ho rolba
Odhalili množstvo pozitívnych, presné čísla ešte nie sú Čítajte Roman Minarik začal chodievať na hokej ešte ako žiak na základnej škole. „Chodil som na ZŠ Tovarnícku, ktorá bola v Topoľčanoch v tej dobe hokejovou školou. Riaditeľom bol Rudolf Vozár, a samozrejme, chodili sme pozerať na spolužiakov, ako hrajú. Musím priznať, že mňa osobne ten hokej až tak nebral, ale zaujala ma rolba a práca okolo nej,“ povedal na úvod s typickým úsmevom na tvárí Roman Minarik. „A tak sa aj stalo, zliezol som z tribúny a začal sa motať okolo zamestnancov zimného štadióna.“
Najskôr ako brigádnik
„Vtedajší rolbár pán Robino Mokran videl vo mne niečo, asi talent:), a naučil ma všetko, čo treba. Samozrejme, najskôr som ako brigádnik pomáhal udržiavať poriadok a čistotu pri zimnom štadióne, hrabal som aj lístie,“ dodáva Minarik, ktorý neskôr začal robiť na zimnom štadióne kuriča.
Dostal sa na trón
Postupne sa však z kuriča stal hlavný rolbár. „Po určitom čase som sa dostal konečne na svoj „trón“. Rolba – to je stále moja láska. Veľa ľudí sa jeduje, keď ide do práce, má stresy alebo nervy. Ale ja? Pri rolbe som si vždy perfektne oddýchol, to bol proste dobrý pôžitok. Sedel som si ako na gauči a vychutnával si to. A popritom som zabával divákov a užíval si každú jednu minútu. Rád by som poďakoval aj touto cestou Robinovi Mokranovi, ktorý ma do všetkého zasvätil a tiež už aj nebohému prezidentovi klubu Vlastimilovi Chvojkovi, ktorý mi umožnil tráviť na zimnom štadióne toľko času,“ pridáva Roman Minarik.
Neodchádza sa ľahko
Prekonal rakovinu, trénuje mládež. Ktoré dve chyby si Miro Ďurák najviac vyčíta? Čítajte Majstrovské zápasy a ani tréningy sa momentálne pre koronavírus nekonajú, zimný štadión je zavretý. „Práca ľadára znamená byť celý deň mimo domova, veľakrát som prišiel domov až pred polnocou. Mám malého synka, manželku – prišiel čas viac sa venovať rodine. Navyše chovám aj exotické vtáctvo a toho voľného času nemám nazvyš. Aj preto som musel hľadať iné zamestnanie,“ dodal Minarik. „Samozrejme, zo zimného štadióna sa mi neodchádza ľahko, aj tá slzička v oku určite je, ale treba uživiť aj rodinu.“
Povedali si „Áno“
Roman Minárik sa 19. septembra stihol aj oženiť, s manželkou Luckou sa im pred štrnástimi mesiacmi narodil synček Filip. „Teraz sa budem viac venovať rodine, našiel som si prácu v Nitre, budem mať hlavne viac voľného času. Na záver by som rád poďakoval Ladislavovi Ilkovi i Edovi Naňovi za trpezlivosť a hlavne za to, že to so mnou vydržali a taktiež veľké ďakujem vedeniu HC Topoľčany, hokejistom a najmä fanúšikom. A možno raz, ak mi to v klube HC umožnia, si ešte niekedy sadnem na ten svoj „trón“ a aj s tým mojím pozdravom, kedy si dám dole šiltovku, zamávam našim skvelým fanúšikom.“
