V Topoľčanoch naňho zabudli, hviezda NHL mu píše dodnes. Ako Gráčik prekonal Šatana Čítajte Peter Hurtaj vyrastal v hokejovej rodine. Otec Ľubomír Hurtaj st. bol trénerom v Topoľčanoch, jeho o štyri roky starší brat Ľubomír Hurtaj ml. je známy slovenský hokejový reprezentant a momentálne tréner seniorov HC Topoľčany. A tak nečudo, že Peter Hurtaj nad iným športom, než hokejom, ani nepremýšľal.
Bol strelcom na pohľadanie, za seniorský tím Topoľčian podľa štatistík v trinástich sezónach nastrieľal takmer 150 gólov a v jednom ročníku po boku Juraja Gráčika sa stal aj najlepším strelcom I. ligy a zároveň i najproduktívnejším hráčom.
Túžil sa presadiť aj v Extralige a v zahraničí ako jeho starší brat, ale napokon zostal až na pár výnimiek verný topoľčianskemu klubu. Štyridsaťjedenročný Peter Hurtaj ukončil svoju hráčsku kariéru v závere roka 2015.
V závere sezóny 2014/2015 ste sa rozhodli ukončiť vašu kariéru, čo vás k tomu viedlo?
Dostal som zaujímavú pracovnú ponuku, ktorá mi zaručovala dvanásťmesačný príjem. A to v podstate rozhodlo. Samozrejme, cítil som, že ešte mám na to, aby som v prvej lige mohol hrávať, ale na druhej strane som chcel mať istotu príjmu aj vtedy, keď sa hokej nehrá. To rozhodnutie bolo správne, pretože popri práci sa mi už nedalo príliš chodievať na tréningy, a samozrejme, bez tréningov tá kondícia šla rýchlo dole.
AJ TOTO SA DOČÍTATE
• Prečo mu nevyšiel prestup do Nitry
• Pri ktorých hokejových legendách Peter Hurtaj v Topoľčanoch vyrastal
• S ktorým útočníkom Topoľčian sa videl na ľade aj naslepo
• Koľko zarábal v nehokejovej krajine v Poľsku
• Prečo ho už viac na ľade neuvidíme
• Kto mu znechutil trénovanie
• Čo hovorí na „cudzích hráčov“ v kádri HC Topoľčany
Pochádzate z hokejovej rodiny, nebohý otec Ľubomír Hurtaj bol dlhoročný tréner Topoľčian, váš starší brat Ľubomír Hurtaj ml. je slovenský hokejový reprezentant a momentálne tréner Topoľčian. Zrejme dlho ste neuvažovali, či sa dáte na hokej...
S bratom sme už bližšie k hokeju byť ani v podstate nemohli. Otec bol dobrý hráč a neskôr aj tréner. Odmalička sme boli obaja nonstop na zimnom štadióne, poznali sme tam všetkých ľudí, od ľadárne až po vedenie. Niektorí ľudia ani nepochopia, čo si naša mamina pri nás – troch chlapov musela vytrpieť, pretože sme stále boli na zimnom štadióne. My sme sa všetci túžili hokejovo presadiť, hokej bol, a vlastne ešte stále aj je, náš život.
Kedy ste vôbec po prvýkrát stáli na korčuliach?
Mohol som mať asi štyri-päť rokov. Brat Ľubo je starší o štyri roky a hlavne on ma neustále tlačil do hokeja, aby som hrával na ľade spolu s ním. On už vtedy strieľal gól za gólom a ja som sa tiež túžil pridať k nemu. A samozrejme, na všetko dozeral oco zo striedačky. Boli aj chvíle, kedy nás mama v podstate ani nevidela, domov sme sa chodili len vyspať:) My sme v podstate obaja vyrástli na topoľčianskom zimnom štadióne, vozili nás na rolbe, korčuľovali sme na ľade, pobehovali okolo mantinelov...
