Počas uplynulých štyroch rokov som sa viac venoval histórii vzniku organizovanej mužskej hádzanej v našom meste ako som zvykol. Pri spomienkach mi prebehli mysľou mnohé zážitky a príbehy, ako i mená spoluhráčov, ktoré determinujú začiatky tohoto športu v Topoľčanoch.
Organizovaná mužská hádzaná začala písať svoju oficiálnu históriu v polovici šesťdesiatich rokov minulého storočia. Konkrétne v roku 1956, kedy skupina nadšencov pod vedením Tomáša Zuzanka založila hádzanársky oddiel Lokomotíva Topoľčany. Do tohoto mužstva som ako začínajúci študent tunajšieho Gymnázia vstúpil v roku jeho založenia aj ja. Priznám sa ale, že neoficiálne, priekopnícke začiatky mužskej hádzanej, spred roku 1956, mi s ohľadom na môj vtedajší vek neboli až tak známe. Spoznať túto rannú kapitolu dejín začiatkov neorganizovanej mužskej hádzanej v Topoľčanoch znamenalo pre mňa vrátiť sa do rokov mladosti a zaspomínať na tieto roky s niekým, s kým som pred viac ako 60-timi rokmi. t. j. pri vzniku organizovanej mužskej hádzanej trávil svoj voľný čas na dvore Sokolovne, na brigádach, tréningoch a v zápasoch aj ja.
Priekopník topoľčianskej hádzanej
Zavolal som a slovo dalo slovo. Covid-19 to „dovolil“, a tak som šiel navštíviť legendu, priekopníka topoľčianskej hádzanej, niekdajšieho spoluhráča, historicky absolútne prvého hádzanárskeho brankára v Topoľčanoch – Ericha Jedličku. Nevidel som ho dlhšiu dobu. Preto som bol sám v očakávaní stretnutia s ním. Erich ma privítal svojím charakteristickým úsmevom: „Vitaj! Mohol si prísť aj skôr a kedykoľvek. Hádzaná je stále mojou životnou láskou. A vie o nej aj moja manželka Silvia,“ a dodal: „Aj ona na tie časy tiež rada spomína.”
Topoľčanci triedia odpad len minimálne Čítajte Nohy Ericha už akosi neposlúchajú. Prečo? O tom vedia svoje hádzanárski brankári. Na prechádzky z bytu už takmer nevychádza. Absolútne sviežou mysľou mi pripomenul roky našich prvých spoločných tréningov na dvore Sokolovne. Neistými krokmi podišiel k stolíku, na ktorom mal prichystanú svoju spomienkovú zbierku fotografii a ocenení.
„Sadni si,“ riekol a ponúkol mi kávičku. Kávu nepijem, poďakoval som. Keď ale nastojčil, tak som si želal pohár obyčajnej vody. „A prečo nepiješ kávu?,” vyzvedal. „Preto, lebo chcem zomrieť zdravý,“ prezradil som vlastný recept bezproblémovej zdravej dlhovekosti.
Vzácne fotografie
So smiechom, držiac v ruke obálku s nápisom „HÁDZANÁRI“, na ktorú sa viditeľne zažlklou farbou podpísal čas, si Erich komótne sadal k stolíku. „A koho ešte zo starej partie stretávaš?,“ spýtal sa hneď na úvod. „Občas Eda Krajčíka. S Vladom Hlavinom si zavoláme. A okrem nás štyroch už nás viac nie je,” dokončil som prezentáciu.
Stretávam sem-tam ešte bývalých dorastencov: Mariana Látku, Doda Halaja, Jožka Szabu, ale iba celkom náhodne. Vtedy spolu prehodíme pár spomienkových viet.
Erich začal z obálky vyberať fotografie, medzi ktorými bol aj jeden, tiež zažlknutý novinový výstrižok. Ten ma zaujal ako prvý. Bol z neidentifikovateľných novín z časti Spravodajstvo z našich krajov. Zrejme to boli noviny s celoslovenskou pôsobnosťou. Na výstrižku bola fotografia Lokomotívy Topoľčany s textom: Hádzanárske družstvo mužov Lokomotívy Topoľčany, ktoré obsadilo prvé miesto v majstrovstve Nitrianskeho kraja. Foto: Alojz Dvorský.
Lokomotíva Topoľčany, víťaz Krajskej súťaže v roku 1957. (zdroj: Archív Erich Jedlička)„To je z roku 1957, kedy sme získali titul Majstra kraja,“ bez zaváhania konkretizoval Erich. Ako prvé prišli na rad fotografie z čias neorganizovanej hádzanej. „V tých rokoch žiadna organizácia nemala záujem o hádzanú, a tak sme sa ako samozvaní Spartakovci „pretĺkali” sami. Trénovali sme na ihrisku hokejistov Tatrana, kde trénovali aj ženy. V tých rokoch boli futbalisti Spartaka Topoľčany veľmi populárni, preto sme si tento pre nás neoficiálny názov „Spartak” dali aj my“, spomínal Erich.
Krásne spomienky
Čo fotografia, to spomienka. Erich spomínal na roky neoficiálnych priateľských zápasov „ich Spartaka” s mužstvom Trnavy, Považskej Bystrice, ktoré sa hrali v Topoľčanoch. Aj zo zápasu hraného v Nových Zámkov.
Bola medzi nimi aj fotografia z roku 1957 zo sústredenia najlepších hádzanárov Nitrianskeho kraja v Trenčíne, na ktorom reprezentovali topoľčiansku Lokomotívu Erich Jedlička a Jozef Šellei. Celkom mi dal Erich k dispozícii 24 fotografii aj z rokov už po oficiálnom založení mužstva Lokomotíva Topoľčany. K tomu aj spomínaný novinový výstrižok. Pre dobro veci mi dal v tube zrolované jeho dve osobné ocenenia. Jedno mu udelil Československý zväz hádzanej Praha v roku 1976 za dlhoročnú a obetavú prácu pre rozvoj hádzanej a druhé Okresný výbor ČSTV Topoľčany v roku 1977 pri príležitosti 20. výročia organizovanej hádzanej v Topoľčanoch. Spomenul aj, že v rokoch 1953 až 1955 striedavo trénoval s Milanom Blažkom mužstvo žien.
Bránku si musel vyrobiť
V Topoľčanoch zarábal toľko, čo mu núkali v Extralige. Prečo Peter Hurtaj nechce trénovať mládež? Čítajte S úsmevom však hovoril Erich o výrobe hádzanárskych bránok, ktoré si v roku 1952 vyrobili sami. „Museli byť hotové z večera do rána. A keď som sa na druhý deň postavil v zápase do brány, tak farba ešte nebola suchá a mal som ruky zafarbené od náteru,” zaspomínal. Že sa skutočne jednalo o amatérsku výrobu bránok, možno vidieť aj z fotografie s Erichom v asymetrickej bránke.
Pri spomienke na kvalifikačný zápas o postup do II. ligy, ktorý sa hral v Považskej Bystrici však Erich zvážnel. „Do rozhodujúceho zápasu s Michalovcami som vtedy šiel do bránky so zlomenou pravou rukou. A súper sa to pred zápasom dozvedel. Všetky strely súpera tak smerovali na moju pravú stranu. A prehrali sme,“ kládol aj po rokoch akoby sebe za vinu Erich.
Priateľský zápas s Považskou Bystricou na ihrisku Tatrana v roku 1953, ktorý vyhrali hostia v pomere 14:11. V asymetrickej bránke samozvaného “Spartaku “ Topoľčany Erich Jedlička. (zdroj: Archív Erich Jedlička)„Na tento zápas sa pamätám aj ja. Bol som s mužstvom v Považskej Bystrici. Tiež si pamätám, že na tento zápas určil Jožko Šellei taktiku AB,“ odvetil som mu. Čo to bolo za taktiku, to vedia iba vtedajší hráči Lokomotívy Topoľčany. Napokon šťastie sa na Lokomotívu predsa usmialo. Postúpili sme do druhej ligy, dokonca bez hry, pretože sa zo súťaže odhlásilo mužstvo Dukly Martin.
Prvý ligový zápas
Tak na jeseň v ročníku 1958/59 sa hral v Topoľčanoch prvý ligový zápas (17. 8. 1958), v ktorom sa stretli dve Lokomotívy, Lokomotíva Topoľčany s Lokomotívou Nové Zámky. V spomienkach sme sa postupne vrátili cez brigády pri úprave dvora Sokolovne na hádzanárske ihrisko do obdobia začiatkov mužstva Lokomotívy, do roku 1956. „Aj po zániku mužstva Lokomotívy (rok 1963), v rokoch 1964 až 1972, keď sa hrala nepravideľne hádzaná pod značkou TS Topoľčany, sme robili všetko pre zachovanie hádzanej v Topoľčanoch. Napríklad za TS hrával ešte aj Janko Gergel spolu s bývalými dorastencami Lokomotívy ” zaspomínal Erich.
„To máš pravdu” a doplnil som. „Ja som prišiel z vojenčiny na jeseň roku 1963. Zamestnal som sa v Tatra nábytku Pravenec. Zimnú prípravu som absolvoval v Prievidzi s mužstvom Sokol Bojnice. Na jar v roku 1964 som prišiel pracovať do Mieru Topoľčany a hral som v Sokolovni pod vedením Doda Halaja už pod hlavičkou TS,” konkretizoval som.
„Aj po založení oddielu TJ Agrostav v roku 1972 sme pomáhali hádzanej ďalej”, pokračoval Erich.
„Jožko Šellei trénoval, Leo Halama a ja sme boli vo funkcii vedúcich mužstva a Milan Kotrba bol masérom. A začiatky Agrostavu? To bolo mužstvo v podstatnej miere z bývalých dorastencov Lokomotívy.
Lokomotíva dala Agrostavu okrem hráčov aj hotové ihrisko v Sokolovni a tiež aj fanúšikov. Napokon dlhoročný tajomník oddielu TJ Agrostav Edo Godál bol tiež odchovanec Lokomotívy. Treba uznať, že Agrostav urobil od jeho vzniku v roku 1972 veľa záslužnej práce pre ďalší rozvoj hádzanej v Topoľčanoch,“ ukončil spomínanie Erich.
Aby som ale nezabudol na Erichovú maželku – Silviu. Na zápasy Lokomotívy, ktoré sa hrávali v nedeľu dopoludnia o 10.30 hodine, chodilo do Sokolovne veľa fanúšikov. V tých rokoch sa každá verejná spoločenská akcia v meste zabezpečovala dobrovoľnou zdravotníckou službou. Vzťahovalo sa to aj na zápasy v hádzanej. Boli to hliadky dvoch zdravotnícky kvalifikovaných žien s lekárničkou v rovnošate Červeného kríža. Jednou z nich bola Erichová manželka Silvia. Jej miesto bolo hlavne medzi fanúšikmi.
Walter Rendek
