Sedemnásť rokov robí hokej v Maďarsku. V ktorých ligách pôsobil ako hlavný rozhodca?

Rodák z Topoľčian a bývalý hokejista Vladimír Babic už sedemnásť rokov žije v maďarskom Dunajvárosi. Do Maďarska odišiel ako hokejový tréner a rozhodca a pri svojom milovanom športe zostal do dnešného dňa. Aktuálne na maďarskom hokejovom zväze pôsobí ako metodik a už päť rokov organizuje rôzne mládežnícke hokejového turnaje a kempy, ktoré sú známe po celom svete.

Vladimír Babic. FOTO: Archív V. B. (7 fotografií)

Za ostatné roky v Maďarsku bol vyhlásený dvakrát za najlepšieho rozhodcu a raz si prevzal aj cenu pre najlepšieho trénera. Klub Fair Play Slovenského olympijského výboru mu udelil Diplom klubu za rok 2015, pretože v stretnutí Újpest – Fehérvár v nadnárodnej MOL lige zachránil život kanadskému obrancovi, ktorému nechtiac po páde porezal jeden zo spoluhráčov krk a hlavný rozhodca Vladimír Babic nezaváhal ani na sekundu a stlačil mu ranu, aby zabránil nadmernému krvácaniu.

Vladimír Babic je hrdým Žochárom, i keď Maďari ho už považujú za svojho. „Stále mám slovenské občianstvo a nad iným som ani neuvažoval. Do Topoľčian sa vždy rád vraciam a neustále sledujem ako sa darí topoľčianskym tímom,“ dodal Vladimír Babic, ktorý v aktuálnej sezóne rozhoduje najvyššiu maďarskú hokejovú súťaž.

Počas zápasu N. Zámky – Újpest sa v jednom momente na ľade ocitli až piati Topoľčanci. Zľava: Ľubomír Hurtaj, Peter Huba, hlavný rozhodca Vladimír Babic a hráči Újpestu Miroslav Ďurák a Jožko Kikino Mihalik.

Ako si spomínate na vaše hokejové začiatky?

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Topoľčany ho nechceli pustiť do prvej ligy. Prečo fúzia s Novákmi predznamenala pád topoľčianskeho futbalu? Čítajte 

Už ako malé deti sme hrávali hokej vonku na ulici. Býval som na mravenisku v Topoľčanoch a Jožko Mihalik, „Kikinov“ otec, fajčil na balkóne a okríkol ma – „Vlado, prečo ty nehrávaš hokej? Veď všetci chodia na tréningy, len ty nie.“ A bolo vybavené... Na druhý deň ráno pred šiestou som ho už čakal vonku a išli sme spoločne na tréning. Samozrejme, na zimnom štadióne ma ostatné decká poznali, pretože sme sa spolu vonku hrávali. Mal som sedem či osem rokov, trénoval som pod pánom Režným a vlastne hokej sa stal mojou prvou láskou a vydržalo mi to až doteraz. Pri začiatkoch okrem trénera Režného to boli aj tréneri Mihalik a Hippík, s ktorými máme strašne veľa zážitkov a krásnych spomienok.

Do ôsmej triedy som si prešiel všetkými kategóriami, zlom nastal v dorasteneckej kategórii. V doraste sa v tom roku vytvorila veľmi silná konkurencia, pretože sa stretli dva silné ročníky – 1979/1980 a 1980/1981. Boli tam hráči ako „Kilo“, Peter Hurtaj, Martin Petrina „Kikino“ a našu partiu zas tvorili hráči ako Miro Ďurák, nebohý Andrej Sporina, Ondrej Lauko... Pred novým súťažným ročníkom bolo v doraste Topoľčian okolo 55 hráčov a počas letnej prípravy nám tréneri oznámili, že dvadsať hráčov môže odísť ak chce, pretože aj tak pre všetkých nie je miesto v kádri. Odišiel som hrávať do Partizánskeho, ale ten dorast nemal až takú úroveň ako v Topoľčanoch. V podstate som celé detstvo strávil na štadióne, v auguste som oslávil svoje 15. narodeniny a zrazu som nemal, kde trénovať. Začal som pomáhať ako asistent trénera trénerom Vladovi Matejovi a Jiřímu Kokrmentovi, ktorí v tom čase pôsobili pri nižších ročníkoch. A tam vlastne odštartovala moja trénerská ako aj rozhodcovská kariéra, pretože nám na prípravné zápasy neprišli rozhodcovia a dostal som sa tak k pískaniu. Urobil som rozhodcovské skúšky a začal rozhodovať žiacke zápasy. V doraste v Partizánskom som videl, že nenapredujem, a tak som s hokejom ako hráč skončil a začal som sa naplno venovať rozhodovaniu stretnutí a trénovaniu.