Imelo biele (Viscum album) je vždyzelený poloparazitický ker z čeľade imelovcovité, cudzopasiaci na drevinách. Rastie vysoko v korunách stromov, kde dorastá až do jedného metra. Typickými znakmi sú zaguľatené trsy vidlicovito rozkonárených vetvičiek s kožovitými neopadavými listami žltozelenej farby, nenápadné súkvetia a v zime, v novembri až decembri, tvoriace biele bobuľovité plody, ktoré po prasknutí silno lepia. Zrejme preto sa v minulosti rastlina nazývala aj biele lepidlo.
Opustil nás Jozef Šuran Čítajte Podľa drevín, na ktorých rastie, je najlepšia droga na jabloni a hlohu, potom na jedli, smrekovci a borovici, slabšia na agáte a ďalších drevinách. Rastlina je pôvodná v miernom pásme Európy a Ázie. Vyskytuje sa takmer na celom území Slovenska roztrúsene, niektoré exempláre dosahujú vek až 70 rokov. Aj v našom okolí imelo nájdeme v korunách opadavých stromov, najmä popri toku rieky Nitry.
Táto rastlinka odpradávna ukrýva v sebe veľa tajomstiev. Vďaka svojim účinkom a neobvyklému rastu sa po tisícročia považovala za čarovnú či magickú.
Imelo bolo považované za všeliek. Duchovní, Druidi, ho zbierali v bielych plášťoch na šiesty deň po novom mesiaci, odrezávali zlatým nožom a zrejme preto sa dodnes zachovala tradícia pozlacovať ho. Konáriky chytali do bielej plachty, aby sa nedotklo zeme a nebolo znesvätené. Imelo zohrávalo nemalú úlohu pri slávnostiach zimného slnovratu a odtiaľ sa dostalo aj do symboliky kresťanských Vianoc.
Kúsok vianočnej Prahy v Bojnej Čítajte Od pradávna sa traduje, že imelo pomáha ľuďom, lieči ich, zahŕňa šťastím a spája zväzky. Podávali ho i slávni bylinkári. Renesančný lekár P. A. Matthioli popisuje recepty na jeho použitie na viaceré choroby. Anglický bylinkár 17. storočia N. Culpeper sa nechal inšpirovať Hippokratom, a rovnako ako on, odporúčal rastlinu na ochorenia sleziny, padúcnice, aj na mŕtvicu. Vňať byliny používali pri chronických kŕčoch, menštruačných bolestiach a pri hysterických záchvatoch. Plínius ho odporúčal okrem toho i pri neplodnosti. Paracelsus zasa radil epileptikom nosiť konárik imela pri sebe. V 18. storočí sa používalo pri opuchoch a srdcových slabostiach. Nielen ľudové liečiteľstvo, ale aj homeopatia má skúsenosti s týmto čarokrásnym všeliekom.
Dokonca rôzne kontinenty, národnosti a etniky využívali silu imela. Napríklad z Anglicka pochádza zvyk bozkávať ženy pod týmto konárikom lásky. Bozk pod imelom cez silvestrovskú noc vraj zabezpečí šťastný nový rok. V Nórsku sa traduje, že imelo je symbolom uzmierenia, preto rozhnevaní ľudia by sa mali pod ním udobriť.
Vynikajúce liečivé účinky imela sa zachovali do dnes. V súčasnosti sa používa ako regulátor krvného tlaku, keďže zmäkčuje a odstraňuje vápenaté usadeniny v cievnom systéme, čím predchádza mozgovým a srdcovým infarktom. Osvedčil sa aj pri iných krvácavých stavoch, pri epilepsii, neuralgii, artróze. Mimoriadny význam má pri liečbe istých foriem onkologických ochorení. Zároveň zvyšuje aktivitu buniek, ktoré sú nositeľmi imunity. Všetky časti imela sú potenciálne toxické a kvôli tomu každé terapeutické využitie, či už formou toboliek, tinktúry alebo macerátu, by sa malo uskutočniť len pod lekárskym dohľadom.
Pre nás zostane vetvička imela nielen ako liečivka, ale tiež ako symbol Vianoc, pohody a šťastia. V tomto období si ním môžeme skrášliť a dozdobiť aj naše príbytky. Jeho krásne, stále zelené vetvičky dokážu zatraktívniť nielen adventný veniec, ale aj akýkoľvek vianočný aranžmán.
(OK)
