Hádzanársky tréner a funkcionár Ivan Ivanov je úzko spätý so ženskou hádzanou, pri ktorej pôsobí už takmer päť desaťročí. Pri príležitosti 70. narodenín sme spolu s ním zbilancovali jeho doterajší hádzanársky život.

Aké sú vaše hádzanárske začiatky?

Ako žiak som začínal u Jožka Šelleiho, ktorého prezývali Sako, v Lokomotíve Topoľčany. Po skončení základnej školy som odišiel do Bánoviec, kde som hrával za Sláviu Bánovce dorasteneckú ligu. Po skončení priemyslovky som v roku 1964 odohral jednu sezónu za mužov Topoľčian. Hneď po sezóne sa družstvo mužov rozpadlo a mužská hádzaná v Topoľčanoch na dlhé roky skončila. V tom istom roku ma opäť oslovil Jožko Šellei, aby som šiel trénovať dorastenky Odevy Topoľčany. Súhlasil som, pretože som si práve robil trénerský kurz. Napokon som ich trénoval do roku 1968, teda štyri roky. Od roku 1968 som pôsobil v Bánovciach, kde som postupne doviedol družstvo z najnižšej súťaže až k postupu do najvyššej československej súťaže. Medzitým ma bývalí spoluhráči a hráči požiadali, aby som im pomohol pri znovuzrodení mužskej hádzanej v Topoľčanoch. V sezóne 1970/1971 som sa na rok stal aj trénerom topoľčianskych mužov. V tom istom roku som zároveň trénoval aj ženy Bánoviec. Teší ma, že rozpad mužskej hádzanej sa už viac nezopakoval a mužská hádzaná sa hrá v Topoľčanoch až dodnes.
Vám ale viac učarovala ženská hádzaná, ako si spomínate na záver minulého storočia?
Ostal som verný ženskej hádzanej. V Bánovciach som zotrval do druhej polovice 70-tych rokov a následne som sa vrátil späť do Topoľčian. Družstvo Odevy, ktoré som zanechal v Topoľčanoch v roku 1968, prevzala Stredná poľnohospodárska škola. Toto družstvo pomaly končilo, hrozil zánik, ale prišiel som zatiahnuť ručnú brzdu a pomohol som im. Z najnižšej súťaže sme v sezóne 1979/1980 postúpili až do divízie. O rok neskôr som s dorastenkami postúpil do I. dorasteneckej ligy. V 80-tych rokoch prestala Odeva Topoľčany dotovať ženskú hádzanú a pod krídlo nás zobral Družstevník Prašice. Družstvo sa zomklo a do posledných chvíľ sme bojovali o popredné priečky. Žiaľ, financií nebolo nazvyš a ženská hádzaná sa napokon naspäť presťahovala do Topoľčian, kde štartovala pod hlavičkou Červenej hviezdy a následne pod ŠKP Topoľčany, kde sme až doteraz. To sme už hrávali I. ligu, kde sme aj dnes, s výnimkou jednej sezóny, kedy sme kvôli finančným ťažkostiam zišli do II. ligy a týmto krokom sme ženskú hádzanú v Topoľčanoch aj zachránili. O rok na to sme II. ligu aj vyhrali a vrátili sme sa späť do I. ligy. Rád spomínam na hráčky, ktoré som mal tú česť trénovať, a ktoré vždy stáli pri mne, či už v dávnej alebo nedávnej minulosti. Bola to Inge Satinová, bývalá reprezentantka, ktorá v našom klube pobudla 12 rokov, Vlasta Kalužová, Daniela Drábiková-Ivanová, Soňa Dubajová-Novotná, Janetka Vicelová-Spolníková, Marika Jakubičková-Trenčanská, Zuzka Pavolková, Janetka Slávičová-Paučeková, Martinka Červinková, Janka Grznárová-Schwarzová, Libuška Ivanová, Ivanka Terlandová a veľa ďalších, ktoré hrali za svoje rodné mesto a spája ma s nimi veľa krásnych spomienok.

V niektorých sezónach ste ale stíhali trénovať aj vo viacerých družstvách naraz...
Popri topoľčianskych ženách som jednu sezónu viedol aj dorastenky Družstevník Svinná. Najväčšia výzva prišla v roku 2007, kedy Partizánske vypadlo z WHIL-ky. Vtedy ma Ján Šurgan, vtedajší predseda v Partizánskom a hádzanársky funkcionár požiadal, aby som prevzal toto družstvo. Boli tam problémy, v kádri zostalo iba šesť hráčok a s nimi som nastúpil aj na prvý turnaj v Nových Zámkoch. Zároveň som trénoval dorastenky Partizánskeho a aj ženy Topoľčian. Som rád, že ženy Partizánskeho suverénne bez straty bodu postúpili späť do WHIL-ky a dorastenky sa stali majsterkami Slovenska. Bola tam vynikajúca partia, ktorú ťahali najmä hráčky ako Michnová, Košíková, Ščasná, Blažeková a Súlovská. Všetky tieto hráčky reprezentovali Slovensko na majstrovstvách Európy i sveta. Dostali sa až do základnej zostavy, čo mňa, ako ich trénera, veľmi potešilo. Je pekné vidieť hráčky na takýchto vrcholných podujatiach, pretože som im niečo odovzdal a podľa toho pracovali a zdokonaľovali sa. Aj na posledných majstrovstvách Európy sa v slovenskom drese predstavili tieto hráčky a spolu s nimi aj topoľčianska odchovankyňa Aďka Hrmová-Kertészová.
Ako tréner ste sa tešili aj z majstrovských titulov Slovenska...
Bol som majstrom republiky vo všetkých mládežníckych kategóriách vo farbách ŠKP Topoľčany (prípravka, mladšie a staršie žiačky, dorastenky). Zlato som ako tréner získal aj v kategórii starších dorasteniek v Partizánskom. Chýba mi len titul v seniorskej kategórii. O to viac ma teší úspech, že som viedol družstvo výberu Slovenska na majstrovstvách Európy „Ficeb“, ktoré sa konali v Bratislave a na ktorých sme získali bronzové medaily za tretie miesto. Víťazom bolo Rakúsko, druhé Holandsko a my sme skončili tretí. Zároveň sme boli prvé kolektívne slovenské družstvo, ktoré oficiálne porazilo český výber, ten skončil za nami na štvrtom mieste.
Aká je momentálna situácia v topoľčianskom družstve žien v tejto sezóne?

Momentálne je najťažšia situácia, pretože máme obrovské problémy s ihriskom. Nemáme kde trénovať. Do haly sa nedostaneme, pretože na prenájom mestskej športovej haly nemáme peniaze a navyše hala je plne vyťažená mužskou hádzanou a ich mládežou. A ani s deťmi neskoro večer alebo počas vyučovania trénovať nemôžeme. V kádri žien máme mladé, šikovné a vzdelané dievčatá (Anetka Schwarzová, Dominika Hanová, Kristínka Božiková, Dominika Krajčíková, Saška Bónová, Veronika Novotná). Väčšina z nich chodí na vysoké školy, a preto sa stretávame s niektorými iba raz do týždňa. Myslím si, že vzhľadom na tie možnosti aké máme, je to na dobrej úrovni. V minulosti bol o hádzanú o niečo väčší záujem. Som trénerom, ktorý trénoval hráčky popri zamestnaní a pravdepodobne preto ma nikto zo žiadneho družstva ani raz nevyhodil. Vždy som si bol istý tým, že hádzaná ma neživí, ale je to môj koníček a mal som podporu aj v rodine. A to zostalo až do dnešného dňa. Som nesmierne rád, že pod mojím vedením prešlo hádam aj tisíc dievčat, z ktorých vyrástli dospelé ženy, ktoré neskončili na ulici, ale sú zodpovedné matky, manželky, na ktoré som hrdý a dúfam, že nám stále fandia.
Okrem trénovania však pôsobíte aj ako funkcionár...
Funkcionára som robil aj popri trénovaní. Bol som podpredsedom okresného zväzu hádzanej, neskôr predsedom. Naposledy som osem rokov vykonával aj funkciu podpredsedu nitrianskeho krajského zväzu hádzanej, kde som sa spoločne po spolupráci s Trenčianskym krajom zaslúžil o vytvorenie spoločnej československej hádzanárskej ligy žiačok. Prvý ročník sa jej topoľčianske dievčatá aj zúčastnili, ale ďalej sme ju hrať nemohli, finančne to bolo nesmierne náročné.
Aj v súčasnom topoľčianskom družstve robím prakticky všetko. Som ale rád, že v našom klube už rastú aj ďalší tréneri. Moja manželka Daniela je trénerkou už dlhšie, k nej sa pridala aj dcéra Libuška, ktorá prevzala žiačky a trénovania sa zhostila s veľkým záujmom a svojim zverenkyniam odovzdáva nadobudnuté skúsenosti a je aj dlhoročnou aktívnou hráčkou. Aj ďalšie z mojich hráčok sa dali na trénerskú a funkcionársku kariéru, je ich veľa, ale môžem spomenúť hlavne Janku Schwarzovú, ktorej pomoc a podporu si veľmi vážim, Ivanku Terlandovú, ktorá je aj aktívnou hráčkou, Soňu Novotnú, ktorá sa stará o ekonomické záležitosti, či Naďu Paulovičovú, ktorá sa už dlhé roky venuje mládeži v Bánovciach. Pomáha mi aj môj syn Stanko Ivanov hlavne so zabezpečovaním dopravy.
Momentálne sa v Topoľčanoch pripravujú ženy, dorastenky, mladšie i staršie žiačky a prípravka. Máme dostatok dievčat?
Počty sú dobré, hoci by ich mohlo byť aj viac. Myslím si ale, že obdobie počítačov pomaly akoby končilo. Dievčatá opäť začínajú vychádzať von a verím, že sa to zlepší a šport opäť priláka čo najviac priaznivcov. Som zástancom, že na tréningoch sa musí znášať bolesť, potom na zápase bude viac radosti a úspechov. Veľmi ma teší, že už hrá aj moja vnučka Lilianka za prípravku. Hádzaná ju popri ostatných športoch, ktorým sa venuje, veľmi baví.
Ako by ste ohodnotili samého seba ako trénera s bohatými skúsenosťami?
V mladšom veku som bol veľmi prísny a nekompromisný tréner. Vekom sa to ale zmenilo, teraz sú to pre mňa „milučké a zlatučké“ dievčatká, ktoré už nedokážu trénovať tak tvrdo ako voľakedy. Mňa ako trénera veľmi obohatil svojimi radami a skúsenosťami reprezentačný tréner Ukrajiny a môj dlhoročný priateľ Leonid Ratner. Jeho trénerské metódy boli podobné ako moje a takmer vo všetkom sme sa zhodli. Už som niekoľkokrát rozmýšľal, že s hádzanou skončím. Dôvodom boli hlavne rozhodcovia a ich neobjektívne pískanie a znevažovanie práce nás trénerov. Hádzaná za posledné roky išla prudko dopredu a tomu sa treba prispôsobiť. Človek by sa mal hádzanou baviť a nie iba striehnuť, kto čo povie a vymýšľať si hlúposti. Sú však aj kvalitní rozhodcovia, ktorí sa snažia hádzanú pozdvihnúť a pískajú objektívne. Ešte raz opakujem, hádzanou sa treba baviť, byť na ihrisku priateľmi a dbať hlavne na zdravie našich hráčok. To bolo vždy mojou prioritou.