nechá v malom bucľatom stvorení menom Panaiota... tretie pokračovanie. „Moja“ rusko-grécka rodina Kosťa bol vyšportovaný malý svalovec. S manželkou Grékyňou vlastnili nočný bar, v ktorom aj pracovali... ako, to neviem, nikdy som ich v práci nevidela. Tri deti, najstarší Sofoklis bol Grék, mamin. Mladší Jánis bol Rus, otcov, a 5-ročná Maríja bola spoločná. Bolo neskoro popoludní, keď sme zastali v jednom z predmestí Atén pred malým prízemným domčekom. Vošla som do bytu a predstavila som sa už pekne po grécky: „To onomá mu íne Verónika, pós se léne?“ Čiže: „Moje meno je Veronika, ako sa voláš ty?“ Kyría ma už čakala s náručou plnou povinností, lepšie napísané s vaňou plnou riadu. Chápala som ju, že pri jej nočných pracovných povinnostiach a troch nezbedných deťoch... Rýchlo som si pekne po slovensky vyhrnula rukávy a pustila sa do tej práce, kde najviac tieklo...najskôr do chladničky, potom... S prácou som skončila v noci o druhej hodine odnesením vreca s odpadkami do smetiakov. Unavená som vliezla pod sprchu a šup do postele. V mojej posteli už prvú noc a potom každú ďalšiu spala 5-ročná Maríja. Na kraj postele som sa ešte vmestila a zdalo sa mi, že už o chvíľu zvonil budík. Veľmi rýchlo bolo šesť hodín. Skokom do šiat, do kúpeľne, veď 6.45 je tu školský autobus pre chlapcov, ktorí šli spať neskoro po polnoci. Myslela som si, že to iba v prvý deň, v deň môjho príchodu, že potom budú deti chodiť spať skôr ako po polnoci a ja budem môcť skôr ako o druhej poumývať dlážky v celom dome. Mýlila som sa. Mladší Jánis mal iba 9 rokov, bol veľmi prítulný. Donedávna žil v Rusku, mal problémy s gréčtinou, a s radosťou ma začal učiť po rusky „gréčtinu“. Starší Sofoklis, Grék, mal 11, bol zdržanlivý, utiahnutý. Ráno, a nielen toto prvé, boli „galeje“ so vstávaním a potom i s WC, ktoré bolo v minikúpeľničke. Po odchode chlapcov do školy som musela vydezinfikovať ráno čo ráno celú kúpeľňu, aby nepáchol celý byt. Zobudiť Maríju, pripraviť jej raňajky, kúpiť cestou do škôlky desiatu. V škôlke musíme byť najneskôr do pol deviatej. Ja som si raňajky kúpila, pretože Kosťa mal v chladničke iba salámu, ktorej kolieska mal spočítané a nezabudol mi prízvukovať: „Ja vzpieram, potrebujem každý deň mäso!“ Myslela som si, že chladnička je prázdna iba preto, že som ju ešte len včera večer umyla, a potom ju naplnia. Doma som to tiež tak robila. Och, ako som sa zase mýlila Cestou zo škôlky som uvažovala, že už keď mám prácu, za posledné eurá si môžem dovoliť kúpiť grécku sim-kartu do mobilu a konečne zavolať mojim drahým domov, aby sa o mňa nebáli. Sim-kartu som kúpila za 25 euro, no nezavolala som si. Po vložení karty do mobilu som sa nevedela po grécky prihlásiť, a to, že mi ju pretelefonoval pán Kosťa, som zistila až..., no o tom neskôr. Prišla som pred dom a videla, že sa prúdom valí z dvora voda. Najskôr som sa zľakla, že som nechala vodu pustenú ja, alebo nebodaj práčka, ktorú som už stihla zapnúť. No keď som zbadala pani domácu, vydýchla som si, ale iba na chvíľočku. Výzor jej tváre ma vyľakal, „nedobre si umyla dvor!“ Rýchlo som vhupla do papúč a drhla som pracím práškom celý dvor aj s terasou. Prvú zlobu domácej panej som ja prežila bez ujmy, no papuče nie. Rozsypali sa mi. Utešovala som samu seba: „Keď si zarobíš, kúpiš si nové a krajšie.“ V byte ma už čakalo ďalšie prekvapenie. Vypnutá práčka a kopec šiat na pranie v rukách. Ešte som nestihla ani všetko oprať, hodiny sa blížili k dvanástej, čo bol najvyšší čas ísť pre Maríju. Popoludní prišli i chlapci zo školy, všetci hladní, a v chladničke iba Kosťova saláma. Jánis sa ukázal ako veľmi vynaliezavý, urobil si zo salámy a suchého chleba v toustovači celkom chutné jedlo, potom urobil i Sofoklovi a robil a jedol až bolo po saláme. Ja som žehlila a obšívala, keď som začula nahnevaný Kosťov hlas: „ Ty! Idí sudá! Kto sned saláma?“ Ja na to: „Deti, boli hladné.“ V duchu som sa hnevala, že nepovedal v agentúre, že chce na pomoc do domácnosti „nejedušku“, čiže ženu, čo nepotrebuje jesť! Čoskoro počujem: „Veróniké“, to bola pani, ktorá potrebovala, aby som ju vyzula, podľa mňa z čudných topánok, a zbierala po nej šaty, ktoré zhadzovala na zem, ako chodila. Ukázala prstom: „Oprať!“ samozrejme, v rukách. A ja som sa tak snažila urobiť im poriadok! Malinká predsienka, bola zahádzaná len topánkami. Mysliac si, že keď uložím topánky, ktoré sa práve nenosia, do škatúľ, urobím dobre a bude kadiaľ chodiť. No znovu som sa mýlila. Do škatule som uložila i strieborné čižmičky, ktoré boli také preúžasne vysoké, že som pochybovala, či sa v nich dá chodiť. Vidím však, ako pani behá, hľadá a vysýpa uložené topánky zo škatúľ. Večer som konečne na príkaz Kosťu išla variť „biftéky“ - po slovensky fašírky - iba nie s cesnakom a majoránkou. Pani pozvala svojich rodičov, aby ma predstavila. Starí rodičia, videlo sa mi, boli spokojní, deti ešte spokojnejšie, no a ja? Začala som s umývaním riadu o 23. hodine, čistila som obývačku, kde jedli. Izby, halu, kuchyňu, obývačku a predsieň som začala zametať až po polnoci, no a dvor s terasou po druhej... Pred bránkou a okolo domu sa túlali psy, pred budovou nočného baru postávali výrastkovia, bála som sa aj jedných aj druhých, no musela som prejsť vedľa nich s odpadkami k smetiakom. Znovu som si pomyslela - isto dnes preto šli deti spať po polnoci, že mali návštevu. Zajtra, vlastne dnes, skončím s prácou určite skôr! S prácou som neskončila skôr dnes, ani zajtra, ani... Nemala som meno, u Kosťu som bola: „Ty!! Idí sudá! Délaj, délaj! Ty dulijá!!!“ Jedlo som si kupovala sama, kým som mala za čo. Neskoro som zistila, že sprostredkovateľská agentúra, čiže Rumiana, je nelegálna, nemala som žiadnu zmluvu o svojich právach, o zárobku, čo chcel Kosťa využiť na 500 percent... Po šiestich dňoch driny a ponižovania som na Kosťovu otázku „Što éto?“ odpovedala: „Telióšo.“ Po mojom vyhlásení, že končím, sa strhol hurikán. Pani vystrájala ako pomätená, deti zahnala do postele už o desiatej, Kosťa zohnal mladíka na ískanie k panej... a ja som si mohla urobiť prácu skôr ako predošlé dni. Ráno som si vzala taxík a z hlavnej stanice Atén zavolala Rumiane. Tá prišla po mňa až večer so slovami: „Što ty pabegaeš!!!“ Mala smolu, ja som si ráno dala cieľ: dnes sa budem usmievať! A moja duša si spievala.
Autor: Veronika Žitňanská