Geraldina prišla na svet 6. augusta 1915 v Budapešti, ako prvé dieťa grófa Júliusa Apponyiho a jeho manželky Gladys Steuartovej, pôvodom Američanky. Keď však mala Geraldina deväť rokov, zomrel jej otec a matka sa opäť vydala za francúzskeho dôstojníka a presťahovala sa do francúzskeho Menton Ville.
Dnes začína testovanie aj po obciach, ľudia využívajú online rezervácie ČítajteGeraldina však milovala dom svojho otca a pravidelne ho navštevovala. Veľa času trávila v rodinnej knižnici, kde vytvárala katalógy najzaujímavejších kníh. Stará mama Margit jej dokonca v malom salóne, ktorý bol spojený s izbou krajčírky zriadila ďalšiu knižnicu, ktorá obsahovala približne 6000 zväzkov. Dodnes zostala v Apponyiovskej knižnici obľúbená knižka Geraldiny La Balalayka z Paríža z roku 1837. Okrem podpisu Geraldiny sa pred titulným listom nachádza aj podpis samotného autora knihy Paula Joulvecourta aj s venovaním.
Kráľ si nevestu našiel v novinách
Pamätníci si ju pamätali ako dievčatko, ktoré sa rado kúpalo vo fontáne a pobehovalo po parku s tenisovou raketou. Keď však v júni 1931 zomrela jej stará mama, bola to pre Geraldinu veľká strata, keďže Margit pre ňu bola dôverníčkou a druhou mamou.
Vzdelanie získala v súkromnom kláštornom gymnáziu Sacré Coeur v Pressbaum, neskôr študovala v USA, Paríži a na Viedenskej univerzite.
V Budapešti sa Geraldina zdržiavala pomerne často, keďže kvôli rodinným finančným problémom pracovala ako stenografka, či v kiosku Maďarského národného múzea.
O vzdelaní budúcej Albánskej kráľovnej hovorí za všetko aj to, že okrem francúzštiny ovládala aj maďarčinu, slovenčinu, albánčinu, nemčinu i angličtinu. Mimochodom, mala aj československé občianstvo a obľubu u Oponičanov si získala aj vďaka dobrej slovenčine. V jednom z listov svojim krajanom napísala: „Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne, ako som tam žila, je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala...“
Okrem intelektu, šarmu, elegancie a krásy mala Geraldina aj spevácky a umelecký talent. Vďaka tomu sa jej podarilo získať angažmán sopranistky v budapeštianskej opere. V roku 1937 zahviezdila v hlavnej úlohe Mimi Pucciniho opery Bohéma. Jej fotografia sa začala objavovať na stránkach novín a časopisov. Színházi élet, Divadelný život, ju dokonca zverejnil na titulnej strane.
Rozprávkový život sa zmenil na trápenie
Zhodou okolností vtedy 40-ročný albánsky kráľ Ahmed Zogu navštívil piešťanské kúpele a 23-ročná krásavica mu na stránkach novín učarovala. Kráľa, ktorý bol syn síce bohatého, no neurodzeného zemepána, navyše uchvátil urodzený pôvod Geraldiny. Kontaktoval ju prostredníctvom svojich vyslancov a na silvestrovských oslavách v decembri 1937 ju v kráľovskom paláci v Tirane požiadal o ruku slovami: „Myslíte, že by ste ma mohli milovať aj so všetkým zlým, čo by nás v budúcnosti možno čakalo?“
Ich svadba v apríli 1938, a jej korunovácia o mesiac neskôr, sa stali hlavnými spoločenskými udalosťami tej doby a mladomanželom poslal svadobný dar – nový mercedes, aj samotný Adolf Hitler.
Kráľ Zogu sa zasa rozhodol kúpiť oponické majetky a hrad naspäť od Víta Slezáka, nového majiteľa oponického kaštieľa a venovať ho svojej manželke ako svadobný dar. Bohužiaľ, vyjednávania o kúpe stroskotali, keďže Slezák nebol ochotný predať časť pozostalosti po Geraldininom strýkovi Henrichovi Apponyim za žiadnu cenu.
Pri železnici osadili zábrany ČítajteRomantická rozprávka sa však po 345 dňoch kraľovania začala rozpadať. Albánsku nepomohlo ani to, že svadobným svedkom kráľovského páru bol aj Mussoliniho šéf diplomacie Ciano a iba dva dni po narodení korunného princa Leku napadla talianska armáda Albánsko. Proti šiestim stovkám lietadiel, 137 vojnovým lodiam a 40 000 vojakom sa malá krajina nemohla brániť. Oficiálnou zámienkou na inváziu bolo zlé nakladanie kráľa s talianskymi peniazmi. Skutočný dôvod mohol byť omnoho jednoduchší. Mussolini závidel Hitlerovi jeho výboje a chcel sa mu aspoň čiastočne vyrovnať.
Do Albánska prišla zomrieť
Pred dôkladne naplánovanou inváziou ušiel kráľ Zoga nielen so svojou rodinou, ale aj časťou štátneho pokladu, ktorý tvorilo desať debien zlata.
Jeho posledným činom bola výzva v rozhlase pre svoj ľud, aby „bojoval do poslednej kvapky krvi za nezávislosť Albánska“, no v tom čase iste netušil, že do svojej krajiny sa už nikdy nevráti. Zomrel totižto 9. apríla 1961 v parížskej nemocnici Foca de Suresnes.
Rodina ušla do exilu vo Veľkej Británii, Egypte, Francúzsku a posledným útočiskom Geraldiny sa stala Južná Afrika.
Kúzelník Dušan Cápa si zahral v Trhline mŕtvolu, trik „Ruka“ mu ukradli Taliani ČítajteNa svoju mladosť však v Oponiciach nikdy nezabudla. V roku 1960 navštívil na žiadosť Geraldiny kaštieľ Francois Gibault. V kaštieli v tom čase sídlila škola, v ktorej podkroví sa stále nachádzali obrazy rodiny, dokumenty, knihy a nábytok.
Po 62 rokoch života vo vyhnanstve sa Geraldina v júni 2002 opäť vrátila do Albánska po pozvaní 40 poslancov parlamentu. Zomrela 22. októbra 2002 vo veku 87 rokov v tiranskej nemocnici po štyroch srdcových záchvatoch. Po poslednej rozlúčke v Katedrále Shen Pjetri ju na poslednej ceste sprevádzali tisíce Albáncov. Dnes jej telo odpočíva v kráľovskom mauzóleu v Tirane.
Albánci si ju dodnes vážia za to, že do krajiny priniesla závan európskej západnej kultúry a milujú ju za jej ľudskosť, odvahu a vytrvalosť.