Spoznanie tohto slastného pocitu má veľkú cenu. Kus srdca zanechá v malom bucľatom stvorení menom Panaiota... štvrté pokračovanie. Len som počúvala Rumiana si nechala zaplatiť lístok na električku, vysadila ma na hlavnej ulici a ja som sa usilovala hľadať už spomínaný bezhviezdičkový hotel Diana. Potrebovala som sa vyspať, vyhodiť z hlavy Kosťu, jeho lakomosť, ponižovanie... Vstúpila som do šera bezhviezdičkovej izby s pozdravom: „Kaló vrádi,“ dostala som odpoveď: „Dobrý večer“. Potom som len počúvala, počúvala ... moja rodná reč mi teraz znela ako sladká hudba z raja. Takto mi Pán zaplatil moje dnešné úsmevy. Moja spolubývajúca bola učiteľka z Bratislavy, ktorá sa sklamaná chystala domov po odpracovaní necelých dvoch mesiacov. Ja, na druhý deň ráno, vyspatá, s pokojom a vierou v duši som sa vybrala do agentúry, že už od dnešného dňa budem mať prácu. Samozrejme inú, hlavne dôstojnejšiu ako u Kosťu, že sú aj v Grécku ľudia lepší ako Kosťa, a že... Prácu som nemala v stredu, ani vo štvrtok, ba ani v piatok, ani v sobotu a z výplaty u Kosťu mi zostali 2 eurá a 78 centov. Vedúci agentúry, slovenský Grék, mi dovolil prespávať v izbe agentúry. V duchu som už plánovala návrat domov, mala som spiatočný lístok, ibaže autobus Atény - Praha chodil jedenkrát v týždni, vo štvrtok ráno. Teraz bola nedeľa Snažila som sa vidieť svoju neutešenú situáciu z lepšej stránky. Oddýchla som si a vyspala sa, mám voľno, ktoré môžem využiť a pozrieť si Atény. Nuž, ale čo napozerám s 2,78 eurami? Akurát výklady a sled ulíc. Isto som si názvy ulíc prezerala až priveľmi nápadne. Prihovoril sa mi starší, tentoraz sympatický, úctivosťou pripomínajúci môjho manžela doma, šedivý Grék, s otázkou, čo hľadám. Ani sama neviem, ako som mu vysvetlila, že hľadám múzeum, že majú prekrásne chrámy, že ma zaujímajú pamiatky a tiež, trochu som zaklamala, že tu pracujem. Očami a s rukou na srdci som však vysvetľovala aj to, že tu, srdce, už mám plné mojich najdrahších, ktorých mám doma, na Slovensku a veľmi ich milujem. Grék vysvetľoval podobne. Manželka, pôvodom zo Švajčiarska, vyletela, pričom zamával prstami a rukou nad hlavou, do neba. Prejavila som sústrasť a súhlasila s pozvaním na obed, do národného múzea, do chrámov... Za jedinú nedeľu som uvidela toľko krás Atén a stálo ma to veľmi málo - iba súhlas, že prídem i budúcu nedeľu a pôjdeme na Pireus. Starý pán mi zdvorilo poďakoval a trikrát úctivo pobozkal ruku. Mne zostal pocit viny a 2 eurá aj 78 centov. Bol to veľký prehrešok v mojej situácii? Na druhý deň som znovu sedela v agentúre a čakala na prácu. Na učenie gréčtiny som sa vôbec nemohla sústrediť, preto som pozorovala a počúvala tú zmes bulharčiny, gréčtiny, poľštiny. Prišiel Bulhar, bol blondiak a veľmi utrápený. Prisadol si ku mne, a rozprával a rozprával, pritom nevedel, že ja mu rozumiem akurát tak každé piate slovo. Už-už som sa chcela zapojiť do rozhovoru mojou pasívnou ruštinou, nenapadlo mi rýchlo po rusky nič iné, iba že tá ženščina, mysliac tým Rumianu, je... v tom momente som nevedela, ako sa po rusky povie škaredá. A to bolo dobre. Rumiana bola jeho matka! Ďalší deň, už v podvečer, ma Rumiana vzala do prístavu, nalodila, znovu s ceduľkou v ruke, na ktorej stál nápis Ostrov Mykonoš. Pre istotu veľmi ďaleko od Atén, aby som sa jej až tak rýchlo nevrátila.
Autor: Veronika Žitňanská
