Z tohto posedu, teda z Gabíc, vidieť obrovské skačianske, hradištské a návojovské lány a celý komplex poľného lesíka Opoka a potom až polia nad Veľkými Kršteňanmi a mesto Partizánske. Výhoda tohto miesta je v tom, že poľovník si už z diaľky môže dobrým ďalekohľadom prezrieť zver, ktorá prichádza z poľa do hory. Preto nie div, že o niekoľko dní som sa vybral na posed aj ja. Ráno som sa vytratil z domu ešte za tmy. Noc bola jasná a dalo sa predpokladať, že vyjde slnko, a ak vyjde aj nejaká zver, bude sa dobre fotografovať. Pred Opokom som odbočil z hlavnej cesty na poľnú smerom k Závlčiu. A tu už potichúčky sa prikrádam popod les po úvratiach rozoranej a zarastenej role. Ale čo ako som chcel ísť potichu, pod nohami mi pukali žalude, ktorých bolo na zemi toľko, že som nemal kde nohu položiť. Pod každým dubom ich bola plná zem. Konečne si sadám na lavičku posedu, ktorý ešte voňal trieslom dubového dreva. Vidím, ako už od Vtáčnika prichádza svetlo, na roli je ho menej, na rohu lesa od Kapituly sa pasú dva tiene. Počkám na ne, až sa rozvidnie. O chvíľu sa z tieňa vykľuli srny. Od pohoria Chotama napravo sa už začalo črtať zjavné svetlo, akoby tam horelo, a keď som videl poloblúčik slnka ako šilt na čapici, srnky sa stiahli do vyššej trávy k lesu. Bolo však ešte pekne vidieť ich nádherné červenohnedé telá. Presne namierim a "cvak, cvak, cvak", vystrelilo z mojej fotopušky. Nad hlavou mi preletela sojka, až ma myklo. Už len tá mi tu chýbala! Keď ma zbadala v útlej búdke, zdvihla sa a s hlasným škrekotom odletela. Srnčia zver zdvihla hlavy a obe sa dali v okamihu do behu cez dubový les. V tej chvíli však vidím, že bližšie pod dubom, ktorý mal spadnutý konár roztiahnutý ako prsty obra, sa skrývali ďalšie dva kusy srnčej zveri. Celý kotúč slnka bol už rozpleštený nad východnou horou a svietil priamo oproti posedu. Je to úžasný a krásny pocit zažiť v prírode priamy východ slnka, od úplnej tmy až po plný jas, keď už okrúhla žiara pláva po belasej oblohe. Schádzam pomaly z posedu. Púšťam sa po lesnej ceste pokrytej suchým lístím, nohy kladiem jemne ako na koberec. Nestúpim na žiadnu vetvičku, obchádzam i trsy zeliny. Do piskotu červienky sa mieša šuchot lístia. V okamihu stojím ako socha, v diaľke v malom chlpe riediny sa motá čierna zver. Diviaky sú roztratené, a tak dvíham "pušku", zamierim raz na jedného, potom na druhého a už sa strojím prísť bližšie, keď zase tá nešťastná sojka, lenže nie jedna - dve, tri, štyri. Tak mi treba! Vedel som o troch tohtoročných sojčích hniezdach, bolo v nich spolu štrnásť mláďat, mal som ich vybrať. Opantala ma vo chvíľkovej zlobe taká neľútostná myšlienka. Neboli by mi tu teraz plašili zver. Črieda diviakov sa dala do behu. Vyšiel som z mozaikovej cesty trblietavého lesa, z hry svetla a tieňa až do cípu lánov pri Holbe bôroch. Vo vysokej tráve sa mihlo telo zvera, potom druhého. Boli to srnčie od posedu, dobre som si ich zapamätal. Líhali si do polosvetla na denný odpočinok. Mal som radosť z dnešného "perného" rána, celé to dejstvo trvalo sotva tri hodiny. Keď som prišiel domov, manželka ešte spala...
