Človek má pocit, že slovká ako ochota, tolerancia, úcta... už nič neznamenajú. Ale ak by sa našiel medzi vami predsa len ešte nejaký optimista, ktorý by mi neveril, predostriem vám jeden príklad. A nebudem zachádzať ďaleko. Presuniem sa iba do nášho rozkvitnutého Partizánskeho, do jednej nemenovanej reštaurácie niekde v okolí železničnej stanice. Aj keď neviem, či som pojem „reštaurácia“ použila správne. Pretože pod týmto slovom som si vždy predstavovala miesto, kde človek príde a vychutnáva si jedlo v príjemnom prostredí s ešte príjemnejšou obsluhou. Čo toto zariadenie určite necharakterizuje ani na míle ďaleko. Ak by ste sa niekedy rozhodli ísť naobedovať na spomínané nekonkretizované miesto, za úsmev by ste si museli priplatiť. Rodičia do mňa vždy vštepovali, že výrazy ako „s dovolením, nech sa páči... “ sú výbavou každého civilizovaného človeka. Avšak v tejto postmodernej stravovacej jednotke už toto pravidlo - slušnosť asi vyšlo z módy. Keď vám obsluha berie tanier, zlepšuje vám pritom vaše reflexy. Pýtate sa, ako to dokáže?! Ruka „vždy usmiatej“ čašníčky k vám totiž smeruje tak rýchlo, že si to ani nestihnete uvedomiť. A že ste ešte nedojedli? Ale oni predsa na vás nebudú čakať celý deň! A ešte drobné upozornenie: ak by ste sa chceli predsa len niekedy naobedovať v reštaurácii nekonečnej ochoty, odporúčam vám čas medzi 10. a 11. hodinou doobeda. Že obedujete väčšinou okolo 12.? Aj to je možné, ale v takomto prípade s vymoženosťami ako chlieb k polievke, šalát, atď. nepočítajte. Francúzi vravievajú bon appétit, avšak radšej by som vám popriala: utekajte stadiaľto kade ľahšie! Nepredpokladám a ani prinajmenšom nežiadam, aby sa z tohto miesta stala päťhviezdičková reštaurácia, ale milé správanie, a hlavne úsmev od personálu by nikomu obed neznepríjemnil.
