Súťažný futbal mi nechýba, ale šport áno, hovorí futbalista Roman „Belo“ Masný Čítajte „Niektorý útočník potrebuje desať šancí, aby strelil gól. Ja z desiatich šancí viem dať aj osem gólov,“ hovorí Matej Ambróz, aktuálne hrajúci tréner Závady. „Nechcem, aby to vyznelo, že sa chválim, ale jednoducho mi to tam padá. Aj preto som sa počas doterajšej kariéry nemusel nikam tlačiť, vždy v kluboch hrajúcich o postup bol o mňa záujem,“ pridáva Ambróz, ktorý má aktuálne 35 rokov, no už stihol obliecť dres šestnástich rôznych klubov.
Matej Ambróz (35)
Počas doterajšej futbalovej kariéry obliekal dres v seniorskom veku šestnástich tímov: Topoľčany, Chynorany, Kuzmice, Tovarníky, Ziersdorf (Rakúsko), Bošany, Solčany, H. Obdokovce, Oponice, Krtovce, Krušovce, Veľké Dvorany, Preseľany, Čakajovce, Jarok, Závada. Ako mládežník ešte pôsobil v Slovane Bratislava a v Iskre Petržalka.
Aktuálne je hrajúcim tréner Závady.
Šéfkuchár vo Vinerii v Topoľčanoch tak dokonale pozná recept na prekonanie brankárov. „Štyri alebo päťkrát som sa stal najlepším strelcom okresnej súťaže v Topoľčanoch. Dokonca som podľa pamätníkov so 42 gólmi vytvoril aj rekord súťaže,“ dodáva.
Len málokto vie, že s futbalom začínal ako prípravkár v Slovane Bratislava, debutoval za seniorov v topoľčianskom drese proti Spartaku Trnava a s bývalými spoluhráčmi zo staršieho topoľčianskeho dorastu sa stretáva v podstate dodnes.
AJ TOTO SA DOČÍTATE
* V ktorom klube sa cítil najlepšie
* Prečo v Topoľčanoch nedostával priestor na ihrisku
* Prečo tak často mení pôsobiska
* Aký je rozdiel hrať okresnú súťaž v Nitre a v Topoľčanoch
* Kde sú lepší rozhodcovia
* Prečo ho nemajú radi hráči a fanúšikovia konkurenčných tímov
* Prečo po súboji s bratom uvidel červenú karu
* Kto ho zlanáril do Závady
* Čo by chcel v Závade dosiahnuť
* Čo robí, keď nehrá futbal
* Čo mu sa venuje okrem futbalu
Ako ste sa vôbec dostali k futbalu?
Som rodák z Bratislavy a pamätám si, že môj dedko bol veľký fanúšik Slovana Bratislava. A teda už ako štvorročného chlapca ma spolu s mojim starším bratom zobral do prípravky tohto klubu. Bývali sme však v Petržalke, a tak sme s dedkom denno-denne len hodinu cestovali cez celú Bratislavu na tréning a potom ďalšiu hodinu nazad domov. Takto to vydržalo nejaké štyri roky. To cestovanie bolo veľmi náročné, a tak sme obaja i s bratom prestúpili do klubu, ktorý bol bližšie od nášho domova – do Iskry Petržalka, neskôr sa ten klub volal Matador Petržalka.
