Článok pokračuje pod video reklamou
obsadil druhé miesto. Vivat, rétorika ešte nezoschla spolu s antikou! Ľudovít Štúr to dokázal na uhorskom sneme, Dominik Baco z bánovského gymnázia zase na súťaži a hoc aj na ktorejkoľvek vyučovacej hodine. Ako na to? Pár rád pre tých, ktorí majú odvahu vydať sa cestou vysokej slovenčiny a jemných gest. Ako sa vlastne dá dostať na rétorickú súťaž? V prvom rade vás musí objaviť nejaká pani učiteľka. Je aj na konkrétnom študentovi, aby svoj talent ďalej rozvíjal. Táto rétorická súťaž má tri kategórie. V prvej kategórii súťažia žiaci prvého stupňa osemročných gymnázií alebo druhého stupňa ZŠ, potom je druhá kategória a tretia už patrí SŠ. Priznám sa, že ja som vhupol až do druhej kategórie. V prvej kategórii chodili iní žiaci, ale keď sa nám zmenila učiteľka (R. Novotná), povedala mi: choď na rétorickú súťaž. Mali sme také menšie školské kolo a odvtedy akoby som na našej škole dostal monopol na rétorické súťaže. Ako si sa pripravoval na takúto súťaž? Rétorika je o presviedčaní druhých, takže najlepšie je prísť s autorským textom, aby to vzbudzovalo dôveru. Nájdem si vhodnú tému, napríklad kultúra. Napísal som si na štyri A4 otázky, ktoré ma o tom napadli. Hľadal som k nim odpoveď v literatúre, internete. Bolo toho veľa, zredukoval som to a nakoniec bol z toho päť- minútový prejav. Potom prichádza ďalšia fáza – ucelenie myšlienok, čo pôjde do úvodu, jadra a záveru. Som rád, že na gymnáziu si na mňa pani profesorka Novotná našla čas. Vypočula si ma a upozornila, napríklad nehovoríš mäkké ľ, hovor hlasnejšie, alebo tuto sa niečo stratilo – zaniklo, takže treba na tom popracovať. Mali sme takéto 3 – 4 sedenia pred celoslovenskou súťažou. Skúšaš si prejavy doma pred rodinou? Doma nacvičujem takmer denne, a to tak, že sa naťahujeme so sestrou o slovíčka. To je kríž pre rodičov mať také niečo doma, obdivujem ich za to. Potom nám ani neostane priestor, aby som im niečo predniesol, pretože tých výmen názorov je za celý týždeň dosť. V škole som si to ale vyskúšal. Pani profesorka Novotná mala raz zastupovať hodinu u sekundánov. Povedala mi, aby som si to skúsil pred nimi. Najprv som sa obával, čo to bude za publikum, ale nakoniec som mal z toho dobrý pocit. Jeden žiak aj povedal, či by som nechcel byť farárom, lebo to bolo ako kázeň. Ako to prebieha priamo na súťaži? Sú dve témy. Jedna je voľná, tú si každý pripraví doma. Ja som si vybral kultúru. Tu treba byť dobre pripravený, veľmi sa na to prihliada. Potom je tzv. žrebovaná téma – je to nejaký výrok alebo iné. Vybral som si tému medziľudské vzťahy. Za 15 minút som mal niečo o tom zosmoliť a presvedčivo predniesť. Nezachvátila ťa hneď panika, keď si si vylosoval papierik? Počas prvých päť minút som mal čistý hárok, ale skutočne je to vďačná téma, o ktorej sa dá mnoho hovoriť. Potom som zobral pero a rozpísal som sa, čo je na týchto vzťahoch vzácne, čím sa odlišujú vzťahy medzi inými živými bytosťami. Chytil som sa toho, že ľudia používajú rozum (teda ako kto) a ďalšia myšlienka smerovala k tomu, že prvé vzťahy sa budujú už od dieťaťa. V čom bola od teba lepšia víťazka Štúrovho Zvolena? Mojím hendikepom je sila hlasu. Áno, rozprávaš teraz tichšie, ale predsa len ide o rozhovor dvoch ľudí. Áno, takýto rozhovor je niečo iné, ale neviem, či by sa mi podarilo obsiahnuť jednu kinosálu bez mikrofónu. Na celoslovenskom kole to však nemuselo byť na ujmu. Mám aj referencie od poroty, že tichším štýlom sa dá pritiahnuť poslucháč, keď chce počuť – je ticho. Niekto hovorí, že môj štýl je taký filozofujúci a k tomu sa hodí tichší prejav. Víťazka Lenka Koláriková zo Žiliny použila až agresívny štýl. Porota brala do úvahy obidva paradoxy. Aké sú spôsoby cibrenia rečníckeho prejavu? Myslím si, že od písaného slova je len na skok k hovorenému slovu. Treba aj čítať nahlas, stačí krátky text, takto sa dá dopracovať k sebaistote. Akákoľvek myšlienka v novinách, časopise stojí za zapamätanie. Nie som však taký pedant, že by som ich zapisoval. Snažíš sa aj prebrať nejaké ťahy od skúsených rečníkov, napríklad politikov, ktorých vidíš v televízii? Mám vlastný štýl. Vieš, ja nemám rád rečnícky pult a aj v pozícii študenta SŠ mi to pripadá príliš vzdialené, aby som vstúpil do miestnosti k rečníckemu pultu a politikárčil. Necítim sa na to vedomosťami, a preto do prejavu vnášam pohľad laika. V parlamente majú rečnícky pult, ale tam by som vystúpil, až keď by som v živote niečo dokázal a mal prax. Teraz nejdem priamo k pultu, postavím sa bokom a pult využijem iba na to, aby som si tam niečo odložil, napríklad rekvizitu. Z pozície študenta SŠ treba zachovať akúsi sebaprítomnosť – uvedomenie si, kto som. Povedať niečo štýlom, ktorý je vlastný môjmu veku a vedomostiam.
