rickej krajine dozvedeli oveľa viac, pretože tam žije dlhých šestnásť rokov. Rodáčka z Brodzian sa počas štúdia na vysokej škole v Bratislave zoznámila s Kostaričanom. Zaľúbili sa do seba a v roku 1984 sa na Slovensku zosobášili. O dva roky neskôr išla pani Mária prvýkrát navštíviť rodnú krajinu svojho manžela. Vtedy ešte netušila, že Kostariku vymení za Slovensko.
„Syn sa nám narodil na Slovensku. Až po dvoch rokoch od jeho narodenia som sa vrátila za manželom na Kostariku, pretože si tam zatiaľ zohnal dobrú prácu a pre nás bývanie. Nebolo ľahké odísť, ale rozhodli sme sa, že našim domovom bude Kostarika. Na prvú návštevu na Slovensko som prišla po dvoch rokoch (1991) a odvtedy sa sem snažím prísť tak často, ako sa mi dá. Aká je Kostarika a aké sú rozdiely medzi ňou a Slovenskom? Na čo ste si dodnes nezvykli a čo vám tam chýba? - Keďže Kostarika leží desať stupňov nad rovníkom, je tam stále teplo a po celý rok čerstvé ovocie a zelenina. Túto krajinu volajú pľúcami planéty, lebo má veľa chránených národných parkov, pralesov a vďaka oceánu aj veľa pláží. Za turizmom sem cestujú Američania, Angličania, Nemci. Slováci menej, lebo Kostarika je skôr pre solventnejšie vrstvy obyvateľov. Na rozdiel od Slovenska máme od mája do konca novembra obdobie dažďov, keď doobeda svieti slnko a poobede prší až do večera. Na toto som si ešte stále nezvykla. Sú tu zemetrasenia, činné sopky a hurikány, čo na Slovensku nenájdete. Vlhkosť vzduchu niekedy býva taká veľká, že sa bielizeň vonku uschne až na druhý deň. Veľmi mi prekáža neporiadok na uliciach, všade samé papieriky. A čo mi chýba? Chlieb, ktorý je najlepší na svete a moja rodina. A čo kultúra a sociálne podmienky v krajine? Je Kostarika bezpečnou krajinou? - V Kostarike je rozvinutý tzv. machizmus (mačizmus) – muži majú dominantné postavenie. Môžu mať milenky, ale žena milencov už nie. Kto milenky nemá, nie je macho (samec). Ale všimla som si, že tento zvyk ste už prebrali aj vy. (smiech) Krajina je pod veľkým vplyvom Ameriky a americkej kultúry. Po španielčine je v krajine druhým jazykom angličtina. Nenachádza sa tu slovenské veľvyslanectvo, najbližšie je až v Mexiku. Školský rok začína vo februári – marci a končí v novembri – decembri. Záleži od toho, či dieťa navštevuje štátnu alebo súkromnú školu. Tie si totiž termíny prázdnin určujú samé. V Kostarike sú taktiež rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Žije tu veľa prisťahovalcov z Nikaraguy, Salvadoru, Kolumbie či Venezuely, ktorí sú tzv. lacnou pracovnou silou pri zbere cukrovej trstiny alebo kávy. Kostarika je známa, že ju využívajú ako úkryt ľudia, ktorých hľadá Interpol. Nemá armádu, iba políciu a sú lokality, kde sa neodporúča veľmi zdržiavať. Aj tam sa kradne – od zlata cez mobilné telefóny až po autá, ktoré zoberú majiteľom priamo na ulici. Ide o demokratický štát – demokracia sa tu vyvíja vyše 180 rokov, takže niektoré prehmaty, ktoré sa dejú vo vysokej politike na Slovensku, by sa u nás stať nemohli. No je veľa ľudí, ktorí demokraciu zneužívajú a snažia sa z nej ťažiť. Neteší ma, že krajina sa stala tzv. drogovým mostom. Drogy putujú do Ameriky i Európy, lebo na mori nie je dostatočná kontrola. A akí sú Kostaričania? Prijali vás ako Slovenku medzi seba? - Kostaričania sa považujú za nacionalistov. Myslia si, že sú niečo viac. Väčšina z nich sú katolíckeho vierovyznania, ale o solidarite voči blížnym sa tam veľmi nedá hovoriť. Navonok sa tvária dobrosrdečne, ale málokoho si pripustia k telu. Tiež je veľký rozdiel medzi ľuďmi z mesta a tými, ktorí žijú na vidieku. Väčšina z Kostaričanov ani netuší, kde sa Slovensko nachádza, mýlia si ho so Slovinskom. Čo ženy? Nebáli ste sa nechať manžela samého, keď ste spomínali ten machizmus? - Slovenky sú oveľa krajšie. Aj môj osemnásťročný syn mi to hovorí. Kostaričanky sú koketnejšie, výstrednejšie, často s mužmi flirtujú a vyzývavo sa obliekajú. Sú síce moletnejšie, ale starajú sa o seba. Kúpia si na seba oblečenie, aj keby mali celý mesiac jesť iba národné jedlo a tým je v Kostarike ryža s čiernou alebo červenou fazuľou (gallo piňto – farebný kohút). Manželia nemajú medzi sebou dobrú komunikáciu. Keďže je tam veľa nevery, zvyšuje sa rozvodovosť. Kostaričanky, ale aj Kostaričania nevedia narábať s peniazmi, veľa míňajú a potom sa zadlžujú. A čo sa môjho manžela a machizmu týka – nad tým nerozmýšľam, to sa ani nedá. Každý je zodpovedný sám za seba. Mária Vargasová udržiava v rodine slovenské zvyky a nezanevrela ani na slovenčinu, v ktorej komunikuje nielen so synom, ale aj s manželom. Spolupracuje s českým veľvyslanectvom a snaží sa pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. „Slovákom odporúčam, aby navštívili exotickú Kostariku. Určite sa im tam bude páčiť,“ dodáva Mária.
Autor: Zhovárala sa Miriam MARTIŠKOVÁ
