„Prežil som v ňom celé svoje detstvo. Najkrajšie vianočné sny a očakávania, nezabudnuteľné veľkonočné polievačky i vek dospievania. Profesia železničiar znamenala určitý spoločenský honor. Štátne železnice boli aj po druhej svetovej vojne zárukou stabilného zamestnania.
Šírenie nákazy v okrese Topoľčany je extrémne vysoké, tvrdia hygienici Čítajte Seniorský vek sú spomienky. Na udalosti i veci, ktoré sa časom zmenili, alebo zanikli. Stretnúť rovesníkov z detstva znamená spomínať. Príležitosť spomínať sa naskytá aj pri storočnici prvého topoľčianskeho činžiaku,“ hovorí Walter Rendek.
Spolupatričnosť a štandard
Z pohľadu bývajúcich len rodín železničiarov, vytváral činžiak pocit vzájomnej spolupatričnosti. U nás detí to bol pocit, že sme sa v každej domácnosti cítili ako doma. Naši vrstovníci z mesta nás nazývali prosto „činžiak“.
Nezabudnuteľné sú spoločné letné kúpania v rannom detstve na spoločnom dvore v drevených korytách. V zime korčuľovanie sa na „našom“ ľade na korčuliach pripevňovaných na topánky kľúčikom, na tzv. kvintačkách. Tie si dnešná generácia detí, ale aj dospelých, už nevie ani len predstaviť. Časté výpadky elektrického prúdu vyžadovali používať v každej domácnosti aj petrolejovú lampu. Ísť večer do neosvetlenej pivnice pre uhlie, alebo na povalu, znamenalo svietiť si hoci aj sviečkou.
Generácia detí železničiarskeho činžiaku, ročníky 1940+. (zdroj: Archív Waltera Rendeka)V bytoch bola zavedená iba studená voda. Vykonať osobnú hygienu, okúpať sa, bolo možné v spoločnej práčovni. Tá slúžila aj na pranie. Pod kotlom sa kúrilo a ohrievala sa voda. Na povojnové pomery vymoženosť. Termíny používania si rodiny dopredu dohodli.
Hájiček kontra Bencalka
Časť dvora za činžiakom sme nazývali Hájiček. Táto časť dvora, ako aj priľahlý Mestský park, bol pre nás všetkým čo patrí k detským hrám.
Pre nás chlapcov bol Hájiček predovšetkým futbalové ihrisko, hodné pomenovania slávnej brazílskej Maracany. Rozlosovanie mužstiev bolo v zásade na princípe dvoch vchodov.
Jeden vchod proti druhému, alebo podľa bývajúcich. My z činžiaku sme boli „vnútrajšok“ a chlapci z okolia činžiaku tvorilo družstvo „vonkajšok“. Hrali sme tam aj zápasy proti mužstvám rovesníkov z jednotlivých ulíc, alebo častí mesta. Spomínam si na odvetu, ktorú sme odohrali takmer v centre Topoľčian na tzv. „Bencalke“. Ihrisko bolo v miestach, kde je dnes ZŠ Škultétyho.
Naše futbalové aktivity sa nestretali s pochopením rodičov. Sušiace sa prádlo na „na našom“ ihrisku v Hájičku znamenalo, že sa futbal hrať nebude. Aj kopanie lopty o zadnú stenu činžiaka nebolo vždy po vôli rodiny bývajúcej na prízemní.
Spoločné aktivity
Tie prichádzali vekom. Spomínam si na brigádu, ako sme ručne zberali ľan na veľmi burinou zarastenom poli za „Drikom“ (rieka Nitra/smer Solčany).
Najatraktívnejšou bola brigáda pri zbere vzoriek obilia. V čase prázdnin, pred žatvou, spolu s dospelou osobou sme chodili nákladným autom po poliach v širokom okolí a odoberali vzorky úrody.
Ľudia sa vracajú do práce, deti do škôl. O psov už nemajú záujem Čítajte Kružidlom sme vyznačili v poli kruh zodpovedajúci ploche 1 m2 a do vreca sme z neho vyžali obilie. Z rôznych častí jedného poľa to bolo 5-6 i viac samostatných vzoriek. Všetky vzorky s označením polí sme na konci dňa zaviezli do Dolného Trhovišťa. Tam ich vymlátili. Zo vzoriek boli jednotlivým JRD stanovované a následne aj kontrolované odovzdávané výnosy úrody.
Na poslednú študentskú brigádu si spomínam konkrétne aj dnes, keď idem autom po ceste Pod kalváriou. V roku 1957 som ako študent brigádoval na spevňovaní tejto cesty.
V tých časoch to bola riedko osídlená prašná cesta lemovaná topoľmi. Pod kalváriou sa chodilo z mesta peši cez Mestský park a na druhej strane Chotiny bol od železničného mosta krížom cez pole iba vyšliapaný chodník.
Návraty
Spomienky na prostredie, v ktorom sme prežili roky mladosti sa ozvali. Priviedli nás na myšlienku zorganizovať spomienkové stretnutie. Uskutočnilo sa dokonca dvakrát. V roku 2006 a 2010. Zišlo sa nás viac ako sme očakávali. Z rôznych kútov Slovenska i Čiech. Aj z Kanady a Švajčiarska. Zoznamovanie sa po rokoch bolo plné emócií, prekvapení, úsmevov i veselých spomienok. Ale aj zvlhnutých očí a sĺz.
Najveselejšou spoločnou príhodou, hodnou spomenutia, ktorá sa týkala všetkých, bola spomienka na dochádzku do školy. Prichádzajúce a odchádzajúce vlaky bolo počuť v každej domácnosti činžiaku. Prichádzajúci vlak ráno o pol ôsmej z Nitry bol pre nás znamením odchodu do školy.
Stalo sa ale, že vlak meškal. Automaticky to znamenalo aj zmeškanie začiatku vyučovania. Učitelia dôvody nás domácich: „Prosím meškal vlak“, nechápali a krútili nad dôvodom hlavou.
Zásadné premeny bytov v prospech vyššieho štandardu bývania sa realizovali postupne od roku 1970. Najmä však až koncom minulého storočia.
V našej vlastnej piesni ČINŽÁK KRÁL sme spomínali: (úryvok)
Vlaky tam často chodili, aj do školy nás budili, keď meškali, sám to vieš, zmeškali sme školu tiež, učitelia to nechápali, tvrdili nám, že sme zaspali.
Walter Rendek
