Postoj, chvíľa... alebo slimačia láska

nže keď som urobil prvý obrázok, zutekal do porastu. Opustil som teda cestičku a usalašil sa do chvoja pri tieni hustého kríka, kde v úplnej zanietenosti študujem štipky zo života zeme. Áno, zeme, tej vlažnej, drahocennej zeme, kde v tichom poraste rôznorodej zeliny priam prekvitá život. Na holine sa na chvíľu ukázal svrček poľný, ale hneď aj odbehol do zemnej diery. Z presýteného vzduchu od nebies sa ozval krkavec čierny, hneď aj zosadol neďaleko do trávy, asi dúfa, že som mu niečo priniesol pod zub. Každá chvíľa pozorovania je krásna. Postoj, chvíľa, si krásna. Vo vlhkej tôni už vidím krásnu idylku dvoch slimákov záhradných v ľúbostnom objatí. To teda zostanem, nepôjdem už ďalej, tu je môj cieľ. Sú to v živote živočícha tie najkrajšie a najvzácnejšie radovánky, bez ktorých by ďalší život nemohol existovať. Bez týchto svadobných hier by sa život zastavil a všetkému by bol koniec. Milovanie v prírode to je absolútne večný kolobeh. Dva slimáky záhradné sa tak náruživo ovinuli okolo seba, obaľujú sa slizom a zároveň sa lepia na seba, že chvíľami ani nerozoznáte, kde majú hlavy a kde nohy. Milovanie a láska sú v prírode postavené na najprednejšie miesto zo všetkých životných prejavov. Vtedy sa samec ukazuje samici svojimi výraznými prednosťami, zhromažďuje najlepšie sily, vytvára si prepychové ústroje, nádherne sa sfarbuje, spieva, tancuje, raduje sa. Ale tu u týchto dvoch ulitníkov je to celkom inak. Je to zvláštne spojenie dvoch navzájom, samcov aj samíc. Každý slimák je obojpohlavný, teda aj samec, aj samica, ale musia sa stretnúť dva, aby sa navzájom oplodnili. Už ich mám teraz pred sebou, obaja sú krásavci. Vidím, že pri tomto milostnom objímaní zohráva hlavnú úlohu sprostredkovateľa sliz. Veď pomocou slizových cestičiek sa tieto dva mohli stretnúť. Sliz vychádza z ulity a zmenšuje trenie medzi telom a ulitou, ale aj trenie medzi nohou a zemou. Sliz napomáha ovládaniu tela a teraz pomáha pri spájaní dvoch tiel. Oba slimáky stále vláčia so sebou aj svoje domčeky - ulity, bez ktorých by zahynuli. Ulita je vonkajšia kostra slimáka, akýsi plášť, kožený záhyb, ktorý vyrastá z chrbta a obopína celé telo až po nožnú stranu. Nechcem sa dotknúť slimákov pred sebou, lebo by som tieto náruživé vzťahy prerušil. V ich tele sa odohrávajú priam zázraky, pretože sú obojpohlavné, aj v jednom aj v druhom sa zároveň vyvíjajú aj samčie oplodňovacie látky aj vajíčka samičky. Ale nemôžu sa vyvíjať naraz, ale najprv jedno a potom druhé, keď sú hotové oplodňovacie látky, nie sú ešte hotové vajíčka. Nemôže teda nastať samooplodnenie. Preto sa slimáky tak náruživo objímajú a trvá to už dobré dve hodiny, aby si najvzájom vymenili samčie bunky, a tak mohli oplodniť vlastné vajíčka. Keď nastal súmrak, obaja otcovia i mamy sa oddelili a každý sa vybral svojou nočnou slizovou cestičkou. Hneď ráno som sa vybral pozrieť, kde sa slimáky rozliezli. Jedna cestička vyznačená lepkavým lesklým slizom sa zakrátko vytratila, ale druhý slimák si cestu pekne vykladal slizom, prekonával prekážky, kamienky, konáriky, až sa po dvanástich metroch dostal na okraj svahu, kde som ho našiel pod širokým listom deväťsilu, už sčasti zavíčkovaného. Bol celý stiahnutý do ulity a vyrovnaný zapenený sliz z ulity na otvore pomaly zasychal. Znášku vajíčok som však v okolí nenašiel. Až o týždeň, keď som šiel okolo, vo svahu vo vlhkej zemi v spletencoch korienkov rastlín viselo klbko slimačích vajíčok v slizovom obale. Čo sa s nimi stalo potom, som sa už nedopátral.