O chvíľu ale znova pootvárame okná v nádeji, že sa tá panelopáľava poberie ku všetkým čertom. Tí však, keď sa nám po hodine podarí zdriemnuť, vovalia sa s pekelným revom do našich bezbranných príbytkov. Takto to pekne pulzuje až do chvíle, keď máte vstávať! Naši pekelníci sa dokonca i trochu podobajú na ľudí. Snažia sa síce od nás odlíšiť či už oblečením, hlúpym či zlostným pohľadom, ale najviac svojím správaním. Väčšinou sú v regrútskom veku a neprestajne dávajú na javo, ako im tá vojenčina (alebo vojna?) chýba. Odlišujú sa i tým, že v čase, keď jeden dělá to, druhý zase ono, oni sa vystrabujú zo svojich drogových rán, aby v noci znemožnili tým, ktorí na nich pracujú, nabrať síl ... Najhoršie na tom je, že nikto už ani nehľadá riešenie. Proste, exorcizmus sa už nenosí. Pritom by vyslúžilí policajti vedeli rozprávať, ako za čias bývalého Československa obyčajným obuškom vyhnali nespočetné množstvo diablov. Teraz máme samostatnosť, slobodu, ale nevieme, čo s tým. Úskalie samostatnosti je v menšom počte obyvateľstva, ktoré je takmer všetko príbuzensky a známostne prepojené. Vyrútime sa len na slušných a osamelých. Martin Porubjak v SME z 9. júla dáva na rozdiel od Slovenska za príklad niektoré krajiny, kde zákony platia naozaj pre každého! Tento patologický nešvár v našom meste sa zvyčajne odpinkne polícii. Kto je však trochu v obraze, vie, že policajti majú zviazané ruky legislatívou, ktorá dáva výtržníkom bezbrehé práva! Topoľčany bývali liahňou špičkových futbalistov a hokejistov. Niekedy nás prekvapí i početnosť poslancov v NR SR z nášho mesta. Aký prívlastok im dáme na konci funkčného obdobia - hrdinovia, zbabelci, lekári? Myslím, že je najvyšší čas konať, aby sa nestalo, že nejaký otecko, keď sa mu spiace dieťatko tým brutálnym revom vyľaká (čo máva celoživotné následky), vezme nejaké náradie a svojpomocne pôjde ten hnoj odpratať. Napokon, konečne by sme mali vinníka!
Autor: Anton KAJAN
