edna skupina. Absolut bike team je ešte len združením piatich ľudí (k tomu ešte traja čakatelia a jeden čestný člen), ktorí si radi vyrazia na bicykloch po neprebádaných trasách v okolitých lesoch. Hlavne, aby sa kolesá točili a možno... Možno, že na ich webovú stránku plnú fotiek zareagujú aj iní mladí ľudia a po okolí Partizánskeho sa budú presúvať aj väčšie skupinky podobných šialencov. Z fotiek vidno, že absolútneho bikera môže zastihnúť okrem banálneho defektu aj odtrhnutie sedlovky – šialenci to teda sú. Peter Hercog a Michal Podstavek k ním patria. Pre každý prípad Michal s prezývkou mab ukazuje svoju cyklistickú výbavu, ktorú ma vždy pri sebe (a asi aj keď nemá po ruke ani bicykel). V malej taštičke je sada všemožných kľúčov, s nimi zvládne opravu akejkoľvek časti – ak sa dá. Michal sa pred pár týždňami zúčastnil Bike Maratónu Medzihorím 2005 a hoci skončil na 43. mieste hovorí o pretekoch ako o veľkom zážitku. “Na to, že som tam bol po prvýkrát a aký som mal bicykel, som spokojný. Keď som videl 60 – 100-tisícové bicykle a ako ich tlačili do kopca... a k tomu vyobliekaný v dresoch... Nie som extrémny silák, ale keď si poviem, že budem šliapať, tak budem šliapať. Niekoľko borcov som aj nechal za sebou.” Profíci v pestrofarebných dresoch museli mať zmiešané pocity z Michala, ktorý sa tam objavil v kraťasoch a tričku. Hoci je Michal s doterajším stavom svojho bicykla spokojný, ešte na maratóne sa objavil bez odpruženej vidlice, takže pohľad na neho bol pre ostatných 54 pretekárov dokonalý. Kto sa chce stať členom Absolut bike teamu, nemusí mať komplexy zo svojho bicykla, hlavne aby išiel. Lesnú cestu si už jeden z členov prešiel aj na favorite. “Chodíme kľudným tempom. Sem-tam sa niekto odtrhne, ale potom sa čakáme pod kopcom alebo pri odbočkách. Keď je sucho, dá sa v pohode prejsť aj na trekingovom bicykli,” presviedča Peter s prezývkou Zverus. Šliapať a šliapať hore kopcom – to chce už aj nejakú motiváciu. Pekný výhľad alebo dobrý zjazd dolu sú dostatočnou odmenou. Osvedčené oficiálne cyklotrasy v okolí mesta majú už prejdené, a tak sú lákavé aj neznáme cestičky. Mapa je vždy po ruke, ale často veľmi nepomáha, lebo lesné cesty sú mnohokrát už zarastené. “Keď je cesta vyjazdená traktorom, musí predsa niekam viesť. Všade v okolí sú dediny, takže sa ani nedá stratiť,” tvrdí Peter, ale aj dodáva príhodu z poslednej cyklotúry, keď si cestou-necestou nazbierali aj maliny. “Keď sa cesta nepoužíva, zarastie. Naposledy sme tlačili bicykle cez lúku. Všade polmetrová žihľava, malinčie, ale hlavne, že cesta bola zakreslená na mape. Nestálo to za moc, tých desať malín, čo sme tam našli.” Lesné cesty však môžu byť zradné, aj keď je ich dobre vidieť. Pohľad na Michalove koleno hovorí za všetko. “Spadol som prvýkrát po dvadsiatich rokoch a museli ma zašívať,” odpovedá lakonicky na nevyslovenú otázku, ale zato naznačenú upretým pohľadom na odreninu. Zdá sa, že štrk mal po páde zadretý až v jabĺčku. Absolútni bikeri však dúfajú, že ich rady narastú. Potom by sa možno dostali na svoje potulky krajom aj častejšie, lebo pre piatich ľudí je stále ťažké dohodnúť sa na jednom termíne. “Možno, že keď nás bude dvadsať, tak sa určite nájde aspoň sedem ľudí, ktorí budú mať čas vyjsť si na bicykli,” dúfa maratónec Michal.
Autor: ab
