Jeseň a zima roku 1944 boli na Slovensku úplne odlišné ako rovnaké obdobie v predchádzajúcich rokoch. Mohli za to boje, ktoré sa prehnali veľkou časťou krajiny, prítomnosť nemeckej armády, ťaživé straty otcov, bratov či synov, núdza kvôli vojnovým škodám, alebo aj všetko dokopy. Ľuďom ale nebolo dopriate si vydýchnuť, naopak – až do oslobodenia sa na mnohých miestach odohrávala partizánska vojna, či sa skrývali hľadané a prenasledované osoby.
V topoľčianskej hypobarickej komore sa pred výstupom na Kilimandžáro aklimatizovalo len 11 ročné dievča Čítajte Nemeckým silám robili vrásky na čele najmä partizáni, ktorí jednak narúšali zásobovanie nemeckých jednotiek na stále sa približujúcom fronte, ale tiež predstavovali hrozbu pri prípadnom ústupe nemeckých vojsk, ktorý sa často mal odohrať cez horské oblasti a priesmyky. Preto sa v období jesene 1944 až jari 1945 odohralo viacero protipartizánskych operácií, z toho sa niektoré udiali aj v našom regióne.
Prvé partizánske skupiny
Považský Inovec je pohorím, ktoré topoľčiansky región ohraničuje zo severozápadnej strany. Tak ako tribečské hory, aj Inovec sa stal sídlom partizánskych skupín alebo hľadaných osôb. Presnejšie vieme podľa prameňov uviesť, že sa tu osoby ukrývali aspoň od roka 1943.
Skutočná partizánska skupina sem prišla približne v čase vypuknutia SNP. Bola tvorená vojakmi (snáď tými, čo nechceli slúžiť v povstaleckej armáde), občanmi obcí v regióne, ale napríklad aj Francúzmi alebo spojeneckými letcami z lietadiel, ktoré boli v okolí zostrelené, prípadne tými, ktorí ušli zo zajateckého tábora v Grinave.
V októbri 1944 prišla na Bielu Bukovinu aj asi 100-členná skupina s veliteľom Vladimírom Žalmanom, ktorí si tu na Bukovine spravili štáb. K partizánom sa hlásili noví dobrovoľníci, podľa odhadov mala napr. Žalmanova skupina finálne asi 400 príslušníkov a bola premenovaná na 10. prápor Partizánskej brigády Jana Žižku.
Oddielov tu ale pôsobilo viac, napr. v septembri – októbri tu začala fungovať aj brigáda Pplk. Snežinského „Sojedinennie“. Partizáni sa tu pripravovali na boj v horách, rozvíjali činnosť v podhorských dedinách a osadách – v našom regióne najmä v Podhradí, Prašiciach, Nemečkách, či mimo dnešný okres v Zlatníkoch a Omastinej.
Prechod rieky Váh
V novembri 1944 boli do priestoru „Za jamami“ zhadzované zásoby pre partizánsky oddiel pplk. Snežinského, pričom bol prevoz materiálu sledovaný Nemcami. Špiónov sa ale podarilo odhaliť.
Za zmienku stojí aj skutočnosť, že sa na Bukovine partizáni pripravovali na prechod rieky Váh. Mosty ale boli strážené Nemcami, a tak sa v Myslíkovej chate zhotovovali loďky na provizórny prechod rieky. K nemu s pomocou obyvateľstva aj skutočne prišlo, cez Váh sa údajne dostalo aspoň 100 ľudí.
V článku sa dočítate aj:
- ktoré jednotky boli na území nasadené,
- ako prebiehalo vypočúvanie v Prašiciach,
- kto informoval partizánov na Bukovine,
- prečo boli vypočúvaní muži prepustení,
- čo sa stalo s osadou na Bielej Bukovine,
- kde dopadla protipartizánska operácia najtragickejšie?
Činnosť partizánov sa tiež odzrkadlila aj na ohrození majetkov baróna Stummera, ktorý bol nemeckej národnosti, a tiež bolo partizánmi marené ťaženie a odvážanie dreva, ktoré bolo používané – okrem iného – aj na nemecké opevňovacie práce.
