Memoriál bol súťažou pre vetrone všetkého druhu, a tak takmer celý týždeň sa od plochy malobielického letiska odlepovali na pohľad krehké lietadielka, ktorým dopomáhalo k voľnosti len prúdenie vzduchu. Aby bola súťaž platná musia sa urobiť aspoň štyri bodované disciplíny a pri tej, v ktorej išlo o to, kto nalieta najviac kilometrov sme boli aj my. Pri ceste na štartovaciu plochu (grid) nás upozornila zblúdilá ”letuška”, aby sme si dávali pozor na lano. Aké lano?! Pohľad hore všetko vysvetľoval (my pozemšťania sme sa však najprv rozhliadali po zemi – tak ako nás učili). Nízko nad hlavami lietali a neustále pristávali dve motorové lietadlá, ktoré mali za úlohu vyniesť do vzduchu vetrone vlečené na lane. Keď sa lietadlo vracalo po svoju ďalšiu ”obeť” lano nebezpečne kývalo nad hlavami a veru poriadny švih by mohol byť dosť bolestivý. Pravdupovediac, starosti si s tým nerobil nikto – asi nás iba chcela naplašiť. Tento ročník na počesť A. Makarenka krúžilo po oblohe 26 vetroňov a zároveň si tu urobili sústredenie členovia bratislavského aeroklubu. Kto chce hľadieť z výšky na zvyšok ľudstva a podobať sa vtákom, musí sa podriadiť prísnemu režimu. Celodenný program je bez milosti presne rozpísaný, po raňajkách čaká na súťažiacich brífing. Tam si pre nich už športoví komisári a riaditeľ súťaže pripravili úlohu dňa. Kompletné informácie o letovej úlohe obsahujú údaje o trati či o meteosituácii. Potom už len smer lietadlo. Niekto si schová svoj vetroň do hangára, iný zase iba ukotví na letisku. Nepriazeň počasia môže nadobro narušiť všetky plány, ale ukotvenému lietadlu by nemalo nič hroziť. Lietadlá však, samozrejme, neodlietajú zo štartovacej plochy ľubovolne. Ich postavenie pripomína tak trochu štart formuly, štartujú z gridu – sú postavené v radoch podľa vylosovaného poradia. Každého vytiahne do vzduchu motorové lietadlo na lane a potom je to všetko už len na prúdení. Treba nájsť teplý prúd a v otáčkach vystúpiť vyššie. V takejto vývrtke môže ísť pod sebou aj niekoľko desiatok lietadiel. ”Ten, ktorý je nižšie musí pozerať na toho, ktorý je nad ním. Keď niekto nájde ako prvý stúpavý teplý prúd, ostatní sa musia točiť v takom istom smere ako prvý,” vysvetľuje základné pravidlá René Podlucký – športový komisár. Sám videl takto vystupovať aj stovku lietadiel – to nie je zvláštnosťou napríklad na Majstrovstvách Európy, ktoré práve prebiehali v Nitre – Janíkovciach. Okrem toho, že svoje letecké zručnosti tam ukázal prezident, kvalita toho podujatia je na vyššej úrovni už tým, že sa tam lieta na oveľa drahších lietadlách. V Bieliciach na tráve sedia aj blaníky – školiace bezmotorové lietadlá pre žiakov z duralu, celodrevené lietadlá zase pripomínajú časy Zväzarmu. Žiadne strachy, veď so sebou si každý zoberie aj padák. ”Ani si nepamätám, že by niekto vyskočil s padákom. Pokiaľ sa vetroň dá aspoň trochu ovládať, pilot ho neopustí. V prípade, že napríklad vo veľkej výške sa mu odtrhne krídlo alebo chvost, nedá sa už nič robiť,” rieši na veži alternatívy René. Faktom však zostáva, že neovládaná 350 – 500-kilogramová troska sa zrúti na zem, aspoň, že nehrozí výbuch, keďže nemá palivovú nádrž. Zosadnutia do poľa je však častým javom. Pole s ďatelinou je úplnou pohodou, ale keď sa niekto rozhodne zakončiť svoju púť v slnečnicovom alebo kukuričnom poli – to je už problém. Škoda na lietadle je často vyššia ako tá na plodine. Lietadlo najprv sadne na vrcholky rastlín, a napokon tresne na zem. Odvoz na letisko sa urobí pomocou dvojkolesového vozíka, stačí iba rozobrať lietadlo na trup a krídla a po prevoze znovu dať dokopy. Tretia letová úloha letcov spočívala v tom, aby lietali neustále v dráhe trojuholníka, ten kto preletel najviac – bol víťazom. Dvadsať minút po odštartovaní posledného lietadla z gridu sa otvorila letová páska, čo znamenalo, že všetky sa mohli vydať na trať, dovtedy sa vlastne čakalo na posledného a zatiaľ tí vo vzduchu lietali iba dokola. Z veže dostali všetci na minútu presný signál. Na veži to však vôbec nevyzerá, že ide o vážnu vec, keď sa vo vzduchu len tak pohybujú nejakí pozemšťania. Niekto lúšti krížovky, potom tam je školák so strojčekom na zuboch a komisár tiež nemá veľa práce. Päťdesiat kilometrové trojuholníky budú robiť letci ešte tri hodiny... Komisári sa dajú do práce najmä po dolete všetkých, keď spracujú letové záznamy a urobia výsledkovú listinu. A potom sa zase ide podľa harmonogramu, lietadlá sa predsa musia pripraviť aj na druhý deň. Zvyčajne ide o to, aby sa nabili batérie, letové zapisovače a hlavne sa umývajú lietadlá. Hmyz, ktorý skončil nalepený na lietadlách znižuje kĺzavosť, takže každý si dá záležať na odstránení ”mušieho cintorína”. Na jednosedadlových a dvojsedadlových vetroňoch sa preháňajú zelenáči – osemnásťročné uchá a aj páni v rokoch. ”Vek tu nehrá žiadnu úlohu, ale zdravotný stav,” presviedča komisár René, ”u dobrého letca zohráva veľkú úlohu nadanie. U niekoho je to vrodený cit, u druhého vydretý cit. Dôležité sú skúsenosti pri čo najviac nalietaných hodinách.” Letisko v Partizánskom má tú výhodu, že je blízko ďalším aeroklubom (Prievidza, Martin), takže v prípade nepriaznivého počasia tu môžu zosadnúť, ak už nestihnú doletieť do domáceho hniezda. Ako tvrdí René: ”Kde sa človek pohne, z letiska na letisko, je srdečne vítaný. Všade nájdete veľa srdečných ľudí.”
Autor: ab
