Predstavte si, že sedíte v autobuse. Na zastávke nastúpi neznámy muž a trvá na tom, aby ste mu uvoľnili miesto. Nerozumiete, prečo by ste tak mali spraviť.
Nie je to senior a v autobuse sú voľné ďalšie sedadlá. Odmietnutie však spôsobí hotový cirkus sprevádzaný pre vás nepochopiteľným krikom.
Jednu z mnohých situácií, ktorá približuje bežné problémy dospelého autistu mi opisuje Vlasta Klbiková, manažérka Zariadenia sociálnych služieb Lienka pri Klube rodičov autistických detí v Nitre.
Nie všetky zdravotné znevýhodnenia sú viditeľné na prvý pohľad. Autizmus dnes spadá do širokého spektra porúch. U každého sa prejavuje inak. Najvýraznejšie je poškodenie v oblasti sociálnej interakcie, často sa pridružujú poruchy správania.
Typická je záľuba v stereotype či lipnutie na nemennosti. Ľudia s autizmom majú radi opakujúce sa aktivity a svoje rituály, ktoré môže nezainteresovaný človek len ťažko pochopiť.
Spôsobený rozruch pre obľúbené miesto na sedenie je len ukážkou toho, čím si rodičia s autistickými deťmi často prechádzajú.

Autizmus je celoživotná záležitosť
O autizme často počúvame v spojení s detským vekom. Neurovývinová porucha ale prekročením hranice dospelosti nezmizne, ťažkosti v komunikácii spôsobuje naďalej. Pri ťažkom stupni je potrebná celoživotná podpora.
Po ukončení školskej dochádzky sa mnohým rodičom obracia život hore nohami.
"Komplexný systém starostlivosti a podpory ľudí s autizmom, ktorého súčasťou by bola aj starostlivosť o dospelých autistov u nás neexistuje," hovorí manažérka špecializovaného zariadenia pre osoby s autizmom.
Obyčajne zostávajú v domácom prostredí izolovaní od ostatných ľudí bez odbornej pomoci.
"Rodičia sa o nich starajú v rámci svojich možností. Ale tým, ako starnú a situácia sa pomaly ale isto stáva neúnosnou, sú stále viac unavení a vyčerpaní." dodáva.
Rodiny s autistickým členom žijú mimo komunity, matky a otcovia nedostávajú pomoc od štátu vo forme odľahčenia, aby sa mohli vzdelávať, realizovať, pracovať a viesť plnohodnotný život. Mnohí nevedia, že by to mohlo byť aj inak.
Všetci klienti v Lienke majú stupeň odkázanosti šesť a vyžadujú si vysokú mieru podpory. Zamestnankyne a dve dobrovoľníčky ich vedú k samostatnosti a sebestačnosti. Samostatný život ale viesť nikdy úplne nebudú. Asistencia je nevyhnutná aj pri bežných činnostiach.
"Ruky čisté?" potvrdzuje slová otázka dobrovoľníčky. V zariadení panuje priateľská atmosféra, všetci si tykajú. Lukáš, ktorý práve vyšiel zo záchoda, zdvíha ruky, aby potvrdil, že sú umyté. V čuchovej skúške obstál, musí sa však vrátiť. Utrieť ich zabudol.
Dlhá cesta k cieľu
Napriek predsudkom a zložitej ceste sa kolektívu zamestnancov podarilo takmer nemožné. Autisti s najvyšším stupňom odkázanosti dnes pracujú. Samozrejme, nie všetci, nie osem hodín denne, ani každý deň.
Na zaradenie sa do pracovného prostredia sa vopred dlho pripravovali. Náhle zmeny nenesú ľahko. Na portáloch spoločne vyhľadávali pracovné ponuky, učili sa písať životopis, motivačný list.
Reagovať však nebolo na čo, ponuky pre osoby so zdravotným znevýhodnením chýbali. Podniky bažia po zisku a prosperite. Problémy s dochádzkou, vytrvalosťou, komunikáciou a spoluprácou v tíme sú problémy, ktoré zamestnávateľov odrádzajú.
"Skutočná integrácia je na otvorený trh práce. Prípadne chránené pracovisko, kde sú ľudia, ktorí tam bežne pracujú a jedno alebo dve miesta sú pre osoby so zdravotným postihnutím," vysvetľuje Vlasta.
Snaha o čo najintenzívnejšie zapojenie týchto osôb do bežného života sa vyplatila. Vďaka projektu Profesia Lab nastúpila Tamarka, Karin a Lukáš od októbra minulého roku na jednu hodinu týždenne do Tesca.
"My sme im popravde nevedeli presne pomenovať, čo vieme ponúknuť," popisuje zamestnankyňa Janka prvý pracovný pohovor za prítomnosti celého vedenia firmy. Praktické skúsenosti chýbali. "Dohodli sme sa, že uvidíme, čo ukáže čas a čo naši klienti dokážu," hovorí.
Cesta to ale vonkoncom nebola ľahká. Okrem toho, že museli prejsť školením o bezpečnosti práce, nevyhnutná bola aj lekárska prehliadka. "Tá lekárska prehliadka je nastavená pre zdravých ľudí, po nej skutočne hrozilo, že žiadne Tesco nebude," hovorí Vlasta. Robili ju na trikrát.
"Prvýkrát sa doktorka vyjadrila, že neexistuje, aby chodili do práce," opisuje krušné chvíle. Lekári ich odmietali. Odhodlanie a túžba zaradiť sa do pracovného procesu ich ale neopúšťala. Nakoniec sa im v zmysle zachovania ľudských práv podarilo obhájiť a potvrdenie získali.