PARTIZÁNSKE. V Baťovanoch, z ktorých je dnes Partizánske, kedysi fungovala jedna z najprestížnejších škôl svojej doby. Štúdium v nej bolo náročné a vyžadovalo si obrovskú disciplínu.
„To nebola len škola, bol to štvorročný kolobeh. Fabrika, škola, internát," uvádza na správnu mieru Anna Poláková, jedna z posledných žijúcich absolventov Baťovej školy práce v Partizánskom. Celkové hodnotenie študenta pozostávalo zo všetkých troch oblastí.
Škola bola súčasťou Baťovho koncernu, známeho predovšetkým výrobou obuvi. Cieľom tejto školy bolo poskytovať nielen odborné vzdelanie, ale aj výchovu mladých ľudí, ktorí by sa stali kvalifikovanými a lojálnymi zamestnancami Baťových podnikov.
Zachraňujú vyše tristoročný kaštieľ, spolu s parkom je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku Čítajte Polovojenská disciplína, ktorá v nej panovala, mala aj svoje výhody.
„Slušne sme zarábali, ale museli sme si splniť úkol tak, ako každý druhý pracovník v dielni. V prvom rade bolo splnenie plánu a kvalita," vysvetľuje hrdá absolventka, ktorá čoskoro oslávi 94. narodeniny.
„Doobeda sme boli vo fabrike, potom bola prestávka na obed a pokračovalo sa až do pol piatej. Po večeri sme sadali do školských lavíc a učili sme sa až do deviatej. O štvrť na desať už sme museli byť v internáte," vybavuje si Poláková dodnes prísny režim.
V článku sa dočítate aj:
- Ako sa s rodinou dostala do Baťovian,
- z akých predmetov musela absolvovať skúšky, aby sa dostala na prestížnu školu,
- aké pravidlá panovali v internáte Baťovej školy práce?
Detstvo v tieni vojny
Anna Poláková, za slobodna Hajzochová, sa narodila v roku 1930 v Hochštetně (dnes Vysoká pri Morave, pozn. red.) na Záhorí. Detstvo mala poznačené druhou svetovou vojnou. Spomína na neustály strach spojený najmä s cestou vlakom do meštianskej školy v Záhorskej Vsi.
„Vlak zastal v poli, nad nami bombardovali, na Záhorie padali bomby. Nemali sme sa ani kde schovať. Proste, bolo to strašné," hovorí o živých spomienkach, ktoré ju celý život prenasledujú.
