Slovenská hudobníčka LÍVIA JURÍČKOVÁ , známa ako Liia, žije dlhé roky v Miláne. Nedávno zaujala v Taliansku širšiu pozornosť úspešnou skladbou Last Time, v ktorej prepletá struny svojej duše so strunami klavíra.
V skladbe s filmovou atmosférou vyzýva poslucháčov, aby vzali opraty svojich životov do vlastných rúk a znovu objavili svoje právo na šťastie a dôstojnosť.
Speváčka pochádzajúca z Nitry strávila v Topoľčanoch svoju mladosť a vzťah k mestu si zachovala dodnes. V rozhovore počas svojej poslednej návštevy mesta prezradila viac o svojom živote, dôvodoch, prečo píše svoje piesne v angličtine i to, v ktorých krajinách má najviac fanúšikov.
Čo vás viaže k Topoľčanom?
V Topoľčanoch som vyrástla, dospela. Okrem toho, že som tu navštevovala Obchodnú akadémiu, chodila som sem aj do prvej slovenskej školy modelingu a fotomodelingu, ktorú založil Ľuboš Ďurina z agentúry Kalypso. Vďaka tomu som bola prvýkrát robiť prehliadky v Ríme, ešte ako šestnásťročná.
Kamene zbieral po celom chotári. Za sedem mesiacov si pred domom postavil deväťtonový unikát Čítajte Robila som modelku na mnohých akciách po Slovensku, išla som aj na casting Miss Universe SR, kam ma síce nezobrali, ale oslovila ma tam jedna agentúra z Banskej Bystrice.
Poprosili ma o fotografie s tým, že spolupracujú s agentúrou v Miláne. Tak som do toho išla a dostala som sa do Milána. Najskôr som cestovala hore-dole, pretože som bola zapísaná na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Tú som potom nechala a odišla som do Talianska.
Nemali rodičia námietky, že ste nechali vysokú školu?
Mamine som sľúbila, že pôjdem na vysokú školu, čo som aj spravila. Zapísala som sa na výšku v Miláne, kde ma zobrali. Neviem, akým zázrakom s mojou vtedajšou chabou taliančinou. Chodila som tam tri mesiace a pochopila som, že to nedám. Aj finančne, aj časovo. Jednoducho, bolo to veľmi náročné.
Nebol to ale váš posledný pokus o štúdium.
Nie. Po dvoch rokoch v Miláne som odišla s bývalým priateľom do Los Angeles, kde som sa zapísala na UCLA (Kalifornská univerzita v Los Angeles, pozn. red.), čo je veľmi prestížna univerzita, ale ja som to nevedela.
Zapísala som sa, zobrali ma, zaplatila som. Chodila som tam tri mesiace a zase som zistila, že ani toto finančné nezvládnem. Takže som vlastne chodila na tri vysoké školy a všade tri mesiace, aby zo mňa neubudlo (smiech).
Nemala som rodičov, ktorí by si mohli dovoliť to platiť, život nalinkovaný už od detstva. Vždy som musela pracovať a bola som rada, že som si zaplatila za ubytovanie, stravu a ďalšie veci. Takže aj v Los Angeles som nechala univerzitu a pracovala som v kaviarni. Vďaka tomu som mohla chodiť do Beverly Hills Playhouse, kde som študovala muzikálové divadlo.
Koniec koncov, dnes robíte to, čo vás baví – spievate.
Áno, ale určite by mi pomohlo, keby som mala vyštudovanú VŠMU alebo konzervatórium. Až po dvoch rokoch, čo som navštevovala Obchodnú akadémiu v Topoľčanoch, som zistila, že je tu konzervatórium. To je jedna z vecí, ktorá ma mrzí, ale nemala som vtedy tú guráž niečo nechať a začať odznova. Ale ja hovorím, že je to dobre tak, ako to je.
Ako ste sa dostali z Los Angeles späť do Talianska?
Najskôr som sa po troch rokoch vrátila domov. Zomrel mi dedko a strýko, mamina bola po rozvode sama a ja som nemala čas a peniaze len tak si lietať z Ameriky tam a späť. Následne som sa vrátila naspäť do Talianska, keďže som tam už bola. Spoznala som svojho terajšieho manžela, máme už dve deti a tam som si začala budovať svoj život.
Vidíte aj u nich náklonnosť k hudbe alebo k umeniu?
Dcéra je skôr športový typ, volejbalistka. Syn je basketbalista, ale aj bubeník. K umeniu má vzťah, maľuje, kreslí, chodil aj na umelecké gymnázium. Nespievajú, ale majú sluch, čo ma teší. A hlavne ma podporujú, čo nie je málo, lebo sú to pubertiaci. Nechodia úplne na všetky moje koncerty, čo ani nechcem, ale sú mi oporou.
Odmalička ste túžili stať sa speváčkou?
Áno, odmalička. Od siedmich rokov som spievala v speváckom zbore na základnej škole v Nitre a potom som to začala striedať ako špinavé ponožky (smiech).
Bola som aj v muzikáli v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v puberte som spievala v swingovej kapele, v pop-rockovej kapele a dokonca chvíľku aj v jednej punkovej kapele, volala sa Mozgový kŕč (úsmev).
V Los Angeles som následne študovala muzikálové divadlo, čiže tanec, herectvo a recitáciu. Keď som sa vrátila do Talianska, venovala som sa už len štúdiu spevu, ktorému sa venujem doteraz.
Podľa mňa sa človek vždy má v čom zdokonaľovať. Hlavne nezávislí speváci, ktorí za sebou nemajú milión ľudí, musia vedieť robiť všetko. Marketing, sociálne siete, nahrávky, produkciu...
Hudbu si píšem sama, všetko si zaranžujem a potom si nájdem ľudí, ktorí sa viac rozumejú technike. Tých si treba zaplatiť, ale vďaka tomu z toho následne vznikne kvalitná pieseň.
Spievate po anglicky. Myslíte si, že interpret musí spievať po anglicky, ak chce preraziť v zahraničí?
Nie. Ja som začala písať po anglicky asi preto, že som žila v Los Angeles. Niežeby sa mi slovenčina nepáčila. Skúšala som to, aj Last Time som písala v slovenčine, ale nikdy som ju nedokončila, lebo je to zložitejšie.
Priznám sa, aj keď píšem email v slovenčine, napríklad som si chcela požičať auto, tak som ho napísala, prečítala a dala opraviť kamarátke. Prosím ťa, takto sa to píše? Tým, že tu už nežijem, nie som taká zabehnutá.
Hľadala som aj textárov, ale poviem pravdu, na Slovensku sú veľakrát služby umelcov oveľa drahšie ako v zahraničí. Neviem, možno sa mi raz podarí napísať slovenský text, ktovie. Keby ma zavolali na Slovensko pravidelne robiť koncerty, tak aj ja sama od seba by som sa už asi viac snažila písať v slovenčine.
Jednoducho, angličtina je jednoduchšia a ľahšie sa tvaruje do hudby. Neviem prečo, mne sa tie texty ako keby samy sypú v angličtine. Taliančina je pre mňa v tomto zložitá. Úplne som ju nezavrhla, ale je tam veľmi spevákov, aj nových, mladých umelcov. Tak prečo sa medzi nich tlačiť. Ja mám veľa poslucháčov v zahraničí a s tým som zatiaľ spokojná.
V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo sa chce s hudbou dostať do filmov,
- čo robí popri speve,
- aký slávny taliansky umelec jej dopomohol k zviditeľneniu?
A vnímajú vás aj slovenskí poslucháči? Kde máte najväčší úspech?
Tu ma nevnímajú. Keďže pesničky dávam do éteru, vidím, kde ma počúvajú. Najviac v krajinách ako je Nemecko, Holandsko, Francúzsko. Až potom je Taliansko. Na Slovensku mám veľmi málo fanúšikov. To bude asi mama, brat a bývalí spolužiaci (smiech).
