Vyrážky, svrbenie, niekedy aj pľuzgiere. S príznakmi slnečnej alergie sa podľa odhadov stretáva asi jedna pätina populácie. Ide o pomerne široký pojem, ktorý označuje reakcie imunitného systému na slnečné žiarenie, hoci často nejde o skutočnú alergiu. Lekári rozoznávajú niekoľko druhov, ktoré sa líšia spôsobom vzniku či príznakmi.
"Stačilo, že mi slnko svietilo pri šoférovaní len cez okno. Sedela som v robote a vyhrievač mi hrial na nohy, i keď som mala dlhé nohavice, o chvíľu som mala to miesto červené a začalo svrbieť," opisuje roky s nepríjemnými reakciami na slnko a teplo JANA VOZNÍKOVÁ z Topoľčian.
Bolestivé spálenie v soláriu ovplyvnilo jej život na dlhé roky. V rozhovore sa učiteľka v materskej škole podelila s nepríjemnými skúsenosťami z kožnej ambulancie a problémami, ktoré ju nasledujúcich trinásť rokov sprevádzali.

Kedy u vás prepukla alergia na slnko?
Pred štrnástimi rokmi. S kamarátkou sme chodili cvičiť do fitnescentra, kde mali aj solárium. Mali sme ísť na dovolenku do Grécka, tak som si odrazu zmyslela, že sa idem ešte pred dovolenkou trocha opáliť.
V soláriu bola taká mladá slečna, predo mnou stála pani, ktorá bola fakt opálená a povedala nech jej dá desať minút. Ja zamyslená, rozpálená, unavená jej hovorím: Dajte aj mne. Spravila som chybu, ale ona ma tiež nezastavila, veď som bola úplne biela.
Čiže skončila som desať minút v soláriu, kde boli ako som sa neskôr dozvedela, týždeň dozadu menené trubice. Vyšla som a hovorím, že mi tu smrdí guma. Lenže to nebola guma, ale moja koža. To som ešte nevedela.
Po dvoch hodinách, keď som sa osprchovala, to vyzeralo, že ma dobre chytilo, bude to fajn. O jednej v noci som sa ale zobudila, kompletne celá som bola úplne fialovo bordová, tmavá a žeravá. Natrela som sa dvoma jogurtami, lebo nič iné som doma nemala a do rána som prechodila holá po byte.
V rozhovore sa dočítate aj:
- Ako si ošetrovala spálenú pokožku,
- prečo nemohla spočiatku chodiť ani do práce a ako prežila dovolenku,
- akým spôsobom sa prejavovala alergia,
- kedy prejavy alergie odzneli?
Ako ste to ďalej riešili?
Ráno som sa vybrala ku kožnej doktorke. Doma som si merala teplotu a mala som štyridsiatky horúčky. Samozrejme, vedela som, že nie z choroby.
Bola streda, sedelo tam asi šesť ľudí. Zaklopala som s tým, čo sa mi stalo, či by ma zobrali. Mala som problém sa aj obliecť, totálne bolesti pri každom pohybe. Tá koža bola suchá, zošúverená a tým, že sa mi naťahovala, pálilo to, ako keby ma rezali žiletkami a solili.
Sestrička mi na to odpovedala, úplne arogantným tónom, že musím prísť zajtra alebo počkať, najskôr vezme objednaných pacientov. Prosím, že nemôžem od jednej spať, mám horúčky. To ju nezaujíma, môžem jedine počkať. Boli tam aj dve staršie pani a tie jej hovoria, že my ju pustíme. Vidíme, že ledva stojí. Nie, bude čakať, kým nezoberiem objednaných. Nedovolila.

Dobre, tak som tam stála. Sadnúť som si nemohla, oprieť som sa nemohla, čupnúť som si nemohla. Celú dobu, od ôsmej hodiny ráno do trištvrte na dvanásť som stála za dverami v horúčke, bez vody. Už som fakt myslela, že odpadnem, keď vtom sa otvorili dvere: No poďte, vy zhorená. Viete ako hovoríme takýmto pacientom? Sprostí.
Hovorím, to nemyslíte vážne. Áno, máte pravdu, keby sa dalo, nakopem samu seba do zadku, bohužiaľ, to nedokážem, lebo tú nohu ani poriadne nezohnem.
Ako zareagovala pani doktorka?