PARTIZÁNSKE. Samospráva Partizánskeho udelila pri príležitosti 86. výročia založenia mesta verejné uznanie trinástim osobnostiam, ktoré sa svojou prácou a činmi v rôznych oblastiach výrazne zaslúžili o rozvoj mesta či jeho zviditeľnenie.
Laureáti si prevzali ocenenia na slávnostnom zasadnutí mestského zastupiteľstva v závere minulého týždňa v Mestskom panoramatickom 3D kine v Partizánskom, informovala samospráva na svojom webovom sídle.
Spoveď graduje, mladíci chcú v absolventskom filme zachytiť silný príbeh. Vystúpia v ňom i známe tváre Čítajte Verejné ocenenia udelené v roku 2024:
Mgr. art. Jurajovi Tomkovi, ArtD. - za tvorivú hudobnú činnosť a úspechy dosiahnuté v oblasti hudby na Slovensku a v zahraničí, ako člen Slovenskej filharmónie a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.
Nadaný Partizánčan sa narodil v roku 1986. S hrou na husle začínal v tunajšej základnej umeleckej škole. V tomto odbore úspešne ukončil štúdium na Konzervatórium v Bratislave, v roku 2010 aj na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, a o rok neskôr na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni.
V roku 2015 zavŕšil svoje štúdium na VŠMU doktorandúrou a absolvoval postgraduálne štúdium na Escuela Superior de Musica Reina Sofia v Madride. Dnes pôsobí ako primárius v hudobnom telese Mucha Quartet, s ktorým získal popredné umiestnenia na viacerých prestížnych súťažiach doma i v zahraničí.
Primárne sa venuje komornej hudbe. Bol členom Slovenskej filharmónie, Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, účinkoval ako sólista s viacerými hudobnými telesami - Symfonickým orchestrom VŠMU Bratislava, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Štátnou filharmóniou Košice a ďalšími. Taktiež pôsobil v rôznych medzinárodných orchestrálnych telesách ako International Youth Symphony Orchestra, či European Union Youth Orchestra pod vedením svetoznámych dirigentov.
Juraj Tomka je tiež pedagógom na Konzervatóriu v Bratislave a odborným asistentom na Katedre strunových, dychových a bicích nástrojov Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU.
Margaréte Švercelovej – Jeznej, DiS. art. - za celoživotnú tvorbu a pôsobenie v oblasti spevoherného divadla a za vzdelávaciu činnosť.
Rodáčka z Brodzian nadobudla základy hudobného vzdelania i lásku k hudbe v Ľudovej umeleckej škole v Partizánskom. Pokračovala štúdiom spevu na Konzervatóriu v Bratislave, po absolvovaní ktorého sa stala sólistkou operného súboru Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, odkiaľ ju neskôr angažovali do spevohry Divadla Nová scéna v Bratislave. Práve tu uplatnila svoj zvonivý soprán aj pohybovo tanečné schopnosti.
Jej očarujúci spev zaznieval v operách, operetách i muzikáloch. Pre divákov bola ťahákom v predstaveniach ako Bohéma, Don Giovani, Cigánsky barón, Veselá vdova, Manon, Cigáni idú do neba, Čardášová princezná, Hrnčiarsky bál, Kankán, Orfeus v podsvetí, Fidlikant na streche a v mnohých ďalších. Účinkovala tiež v hudobno-zábavných programoch, v televíznych inscenáciách operiet a muzikálov i vo filmoch.
Spevácka ikona sa po ukončení profesionálnej kariéry presťahovala z Bratislavy späť do Brodzian. Bez práce ale dlho nevydržala a začala pôsobiť ako pedagogička na Súkromnom konzervatóriu v Topoľčanoch. V roku 2011 viedli jej kroky do Základnej umeleckej školy v Partizánskom, kde až do roku 2023 odovzdávala svoje bohaté skúsenosti žiakom ako učiteľka spevu.
Antonovi Šarayovi - za reprezentáciu našej krajiny v kulturistike a mimoriadne športové výkony v Československu.
Partizánčan Anton Šaray sa narodil v roku 1959. Kulturistike sa začal venovať počas štúdia na strednom odbornom učilišti, kedy sa dostal do zápasníckeho oddielu. Jednou z foriem tréningu bolo posilňovanie, ktorého ho bavilo najviac. Začal sa mu naplno venovať a zakrátko na to sa dostavili aj výsledky.
V roku 1976, už pod hlavičkou Kulturistického oddielu Telovýchovnej jednoty Topoľčany, získal v Zlatých Moravciach svoje prvé zlato na majstrovstvách Slovenska dorastu v kulturistke. V tom istom roku mu len o vlások uniklo medailové umiestnenie na dorasteneckých majstrovstvách Československa, kde skončil štvrtý. Mimoriadne úspešný bol pre neho rok 1977, kedy sa stal dorasteneckým majstrom Slovenska aj Československa. Nasledujúcich päť rokov sa však na súťažné pódia nepostavil.
Absolvoval povinnú vojenskú službu, a po jej skončení dlho trénoval, aby sa opäť dostal do formy. A to sa mu aj podarilo. V roku 1983 sa vo svojej kategórii do 169 cm stal majstrom Slovenska i Československa v športovej kulturistike mužov. Svoju úspešnú kariéru ukončil v roku 1987, keď si založil rodinu. V roku 1985 bol Antonovi Šarayovi udelený za jeho mimoriadne športové výkony čestný titul Majster športu, čím sa právom zaradil medzi kulturistickú elitu 80-tych rokov.
Miroslavovi Šakovému - za prínos v oblasti obuvníctva, kde je autorom niekoľkých vynálezov a viac ako troch desiatok zlepšovacích návrhov a za aktívnu športovú reprezentáciu tretieho sektora.
Narodil sa v roku 1945 v Partizánskom. Krátko po maturite na Strednej priemyselnej škole obuvníckej nastúpil do Závodov 29. augusta, kde po absolvovaní základnej vojenskej služby začal pracovať v modelárni. Náplňou jeho práce ako samostatného modelára bola tvorba návrhov a modelovanie obuvi.
Postupom rokov sa vo svojej profesii vypracoval na odborníka, ktorý v oblasti výroby obuvi podal sedem vynálezov a 33 zlepšovacích návrhov. V tej dobe bol jeho celkový spoločenský prospech vyčíslený na viac ako 5 miliónov slovenských korún, za čo mu bol udelený titul “čestný vynálezca“.
Miroslav Šakový bol a stále je zanietený športovec. V mladosti sa angažoval vo volejbale, ale i v basketbale, zahral si aj v najvyššej 1. Česko-slovenskej lige za Iskru Svit. Športovej činnosti sa venuje aj na dôchodku. Ako člen Miestnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska v Partizánskom sa pravidelne zúčastňuje na športových olympiádach na okresnej, krajskej i celoslovenskej úrovni. Na svojom konte má stovky medailí, ktoré získal v ôsmich rôznych športových disciplínach, z toho najviac v atletike.
Poukazuje na zlé podmienky v polícii. Lavína odchodov sa ešte nerozbehla Čítajte Mgr. Soni Múčkovovej - za dlhoročnú činnosť pre Klub absolventov Baťovej školy práce v meste Partizánske a za šírenie myšlienok Baťu.
Narodila sa v Topoľčanoch. Po štúdiu na Prírodovedeckej fakulte na Univerzite Komenského v Bratislave nasledovala v roku 1975 svojho manžela do Partizánskeho, ktoré sa odvtedy stalo jej domovom. Začala pracovať na Inštitúte vzdelávania OGAKO, popri čom si doplnila aj pedagogické vzdelanie. Práca s ľuďmi ju bavila a obohacovala jej postoje k životu.
Naplno sa venovala vzdelávaniu dospelých, pripravovala pre nich odborné jazykové, či manažérske kurzy. Spolupracovala s viacerými vzdelávacími inštitúciami a vysokými školami, v roku 1989 sa aj jej zásluhou podarilo otvoriť v Partizánskom diaľkové vysokoškolské štúdium Materiálovo-technologickej fakulty Trnavskej univerzity.
Vďaka svojej práci sa zoznámila aj s aktivitami Baťovej nadácie i Klubu absolventov Baťovej (ABŠ) školy práce v Partizánskom, ktorého členkou sa stala v roku 1993. Od tej doby jej záujem o spoznávanie činnosti baťovcov narastal, rovnako ako aj jej angažovanosť pri príprave a organizovaní rozmanitých akcií, či už ako tajomníčky a neskôr i predsedníčky klubu.
Práca v Klube ABŠ sa pre Soňu Múčková stala potešením i poslaním, aj vďaka čomu je odkaz Baťu a batizmu nielen v Partizánskom stále aktuálny a dostáva sa čoraz viac i do povedomia mladších generácií.
Petrovi Vojtkovi - za dlhoročnú činnosť a pôsobenie v Základnej organizácii Zväzu postihnutých civilizačnými chorobami v SR v Partizánskom.
Narodil sa v roku 1951 v Skalici, kde vyštudoval strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Po skončení základnej vojenskej služby v českom Chebe sa po doplnení vzdelania zamestnal na tamojšom obvodnom oddelení verejnej bezpečnosti. V roku 1975 ho život zavial do Partizánskeho, kde jeho nastávajúca manželka pracovala v Závodoch 29. augusta. Po svadbe a založení rodiny sa tu usadil natrvalo.
Profesijné uplatnenie našiel na Obvodnom oddelení verejnej bezpečnosti v Partizánskom, kde pracoval na rôznych pozíciách až do odchodu na dôchodok. Dostatok voľného času na dôchodku mu umožnil venovať sa naplno záľubám. Stal sa členom Základnej organizácie Zväzu postihnutých civilizačnými chorobami v SR v Partizánskom a od roku 2009 až dodnes je jeho predsedom. Pod jeho vedením sa organizácia rozrástla zo 173 až na súčasných 1068 členov. V ročnom výkaze činností organizácie pribudli tiež desiatky nových aktivít, ktoré zahŕňajú široké spektrum činností.
Ich zameranie je pre Petra Vojtka jednoznačné - dostať svojich členov od televízorov a samoty v bytoch do diania organizácie a mesta, aby sa zlepšili nielen ich spoločenské a priateľské vzťahy, ale najmä ich duševný i zdravotný stav.
MUDr. Valérii Peniaškovej - za pôsobenie v meste Partizánske ako pediatrička a za profesionálny a láskavý prístup k malým pacientom.
Rodená Veľkobieličanka už od detstva rada pomáhala každému, kto pomoc potreboval. Aj preto sa po skončení gymnázia rozhodla pre štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré úspešne zavŕšila atestáciou 1. stupňa v odbore pediatria.
Ako sama hovorí, jej zameranie na detské lekárstvo bolo jednoznačné, pretože vždy túžila prinavrátiť deťom zdravie, a tým vyčariť úsmev na ich tváričkách, pritúliť si ich, pohladiť, poláskať...
Toto poslanie sa snažila napĺňať aj na všetkých svojich pôsobiskách, či už v Nemocnici s poliklinikou (NsP) v Bánovciach nad Bebravou, v NsP v Partizánskom, v detskej ambulancii, ako aj počas svojich pohotovostných služieb. Pediatrička telom i dušou sa intenzívne venovala aj preventívno-osvetovej činnosti.
Okrem iného viedla detské poradne pre matky so zameraním na laktačný program, na prehlbovanie systému prirodzenej výživy dojčenia, sledovanie správneho psychomotorického vývoja dieťaťa a podobne.
Valéria Peniašková je známa svojím nesmierne láskavým, trpezlivým, ale i profesionálnym a dôsledným prístupom k malým pacientom, ktorá sa svojmu povolaniu i poslaniu pediatra venovala aj na dôchodku. Spolu to bolo neuveriteľných 44 rokov.
Magdaléne Babčanovej, in memoriam - za celoživotnú prácu novinárky, ktorú vnímala ako poslanie zanechať ďalším generáciám akúsi časovú schránku o významných medzníkoch života mesta Partizánske.
Rodáčka zo Solčian si po skončení strednej školy vybrala za svoj nový domov Partizánske, mesto, kde sa na celý život upísala práci redaktorky. Najskôr v podnikových novinách Úderník, neskôr v okresnom týždenníku Tempo. Jej články dýchali odbornosťou, fundovanosťou, niesli značku jej rukopisu. Vždy išla do podstaty veci, zároveň dbajúc na zrozumiteľnosť a pútavosť.
Bola známa svojím úsmevom, trpezlivosťou, láskavosťou a empatiou. Novinárčina si ju získala úplne celú. Aby sa v nej i naďalej zdokonaľovala, dala sa popri práci na štúdium žurnalistiky, ktoré ukončila magisterským titulom. Magdaléna bola pri tom, keď sa po rokoch menila obsahová štruktúra a názov novín, z Úderníka na Tempo. Bola pri každom dôležitom medzníku života mesta a jeho ľudí. Svoje články tvorila s vedomím a snahou zanechať ďalším generáciám akúsi časovú schránku.
Spolu s Helenou Králikovou, dlhoročnou kolegyňou, od prvopočiatku jej pôsobenia v meste tvorili stabilné základy redakcie. A keď prišiel čas, ujala sa postu šéfredaktorky. Život priniesol časom zmeny v zložení redakcie a Magdaléna Babčanová prevzala na seba úlohu akejsi patrónky, radkyne novej, mladej generácii novinárov. Bola profesionálkou vo svojom poslaní, no bola i človekom so srdcom na dlani. Navždy nás opustila 7. mája 2024 vo veku 68 rokov.
PaedDr. Jane Somogyiovej - za dlhoročnú, neúnavnú a obetavú prácu v školstve, umocnenú ľudskosťou, láskavosťou a spolupatričnosťou obohacujúcou deti, rodičov, kolegov i samosprávu mesta.
Narodila sa v Partizánskom, no jej domovom sú Chynorany. Práve v základnej škole (ZŠ) v tejto neďalekej obci začala v roku 1983, po ukončení štúdia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, profesijnú dráhu učiteľky 1. stupňa.
Už po 6 rokoch pedagogickej praxe, ako 29-ročná, sa stala riaditeľkou školy. V tejto pozícii zotrvala až do dôchodku, a to úctyhodných 32 rokov, z toho posledných deväť v ZŠ Radovana Kaufmana v Partizánskom. Tu hneď po nástupe priniesla nový vietor, množstvo originálnych nápadov, vďaka čomu sa škola stala atraktívnym miestom pre výchovu a vzdelávanie žiakov. Ako riaditeľka mala zásluhy na zveľaďovaní školy, ako aj na modernizácii a zabezpečovaní materiálnych podmienok výchovno-vzdelávacieho procesu.
Profesionálnym prístupom, veľkým srdcom a nadšením pre niečo nové dokázala strhnúť celé svoje okolie. Dôkazom toho bol rušný a tvorivý život školy, plný zaujímavých aktivít, ako napríklad otvorenie športového centra, Akadémie Mateja Tótha, prvej hybridnej učebne na Slovensku, či odhalenie sochy paraolympionika Radovana Kaufmana.
Úzko spolupracovala so Slovenským paralympijským výborom aj na projektoch pomoci, rozvoja a prekonávania spoločenských a zdravotných bariér, za čo jej bolo predsedom výboru udelené ocenenie za vysoko profesionálnu spoluprácu.
Mgr. Miroslavovi Dvorskému - za osobitný prínos v oblasti kultúrneho a umeleckého života a za reprezentáciu mesta Partizánske na Slovensku a v zahraničí.
Narodil sa v Partizánskom, kde popri základnej škole navštevoval ľudovú školu umenia, odbor klavír a kde vyštudoval i strednú priemyselnú školu. Nasledovalo štúdium operného spevu na Konzervatóriu v Bratislave a na Vysokej škole múzických umení, počas ktorého absolvoval interpretačný kurz v slávnej milánskej La Scale. Kariéra nadaného tenoristu sa začala v roku 1983 v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave, kde debutoval postavou Nemorina v opere Nápoj lásky. Miroslav Dvorský sa stal medzinárodne renomovaným interpretom, ktorý svoje umenie prezentoval na najvýznamnejších operných scénach doma, v Európe i v zámorí. Nezabudnuteľné sú okrem iného jeho profilové postavy Rodolfa v Bohéme, Don Josého v Carmen, Alfreda v La traviate, Princa v Rusalke, Cavaradossiho v Tosce či Pinkertona v Madama Butterfly. Na svojom konte má tiež stovky koncertných vystúpení a nahrávok, pri ktorých spolupracoval s poprednými domácimi i zahraničnými symfonickými telesami a dirigentmi. Uznávaný umelec, ktorý dnes odovzdáva svoje profesionálne skúsenosti študentom Konzervatória v Bratislave či Janáčkovej akadémie v Brne, je tiež držiteľom viacerých domácich i medzinárodných ocenení.
Jaroslavovi Dvorskému - za osobitný prínos v oblasti kultúrneho a umeleckého života a za reprezentáciu mesta Partizánske na Slovensku a v zahraničí.
Rodným mestom Jaroslava Dvorského je Partizánske. Tu tiež navštevoval ľudovú školu umenia, kde ho do tajomstiev výtvarníctva zasvecoval pedagóg a maliar Vladimír Fulka. Po absolvovaní štúdia na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave sa začal naplno venovať sochárstvu, ale aj reštaurátorstvu.
Svoje výtvarné diela vystavuje nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Ako sám hovorí, jeho ateliér je pre neho stále jedno z najpríjemnejších miest, kde trávi svoj čas.
Druhou veľkou umeleckou láskou Jaroslava Dvorského, a následne po štúdiách aj profesiou, sa stal operný spev. Ten začal študovať až ako 34-ročný a inšpirovali ho k tomu nielen jeho bratia, ale aj takmer dvojročný pobyt v Taliansku, kde sa venoval reštaurovaniu historických pamiatok.
Dnes je už dlhoročným sólistom Opery Štátneho divadla Košice, kde sa predstavil v titulných postavách mnohých inscenácií opier či operetiek. Jeho nádherný tenor tiež zaznel na koncertných pódiách v rôznych štátoch Európy, Ázie i Ameriky. V roku 2009 mu bola udelená Výročná cena literárneho fondu za umelecké majstrovstvo pri stvárnení postavy Pinkertona v opere Giacoma Pucciniho Madama Butterfly.
PaedDr. Viliamovi Handlovičovi - za dlhoročnú a obetavú prácu v oblasti školstva a vzdelávania detí a mládeže.
Narodil sa v roku 1947 v Partizánskom do učiteľskej rodiny. Po vyštudovaní strednej priemyselnej školy sa aj on rozhodol venovať krásnemu, no náročnému povolaniu učiteľa. Vysokoškolské pedagogické vzdelanie získal v Nitre, neskôr si kvalifikáciu zvýšil v Krajskom pedagogickom ústave v Bratislave a absolvoval aj rigoróznu skúšku v odbore učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov.
Jeho prvým pôsobiskom sa stala v roku 1974 Základná škola (ZŠ) na Obuvníckej ulici, popritom pomáhal najmä organizačne aj pri budovaní ZŠ na Veľkej okružnej. Počas svojej učiteľskej praxe sa aktívne venoval výchove, vzdelávaniu a telesnej príprave žiakov.
V roku 1989 nastúpil do funkcie zástupcu riaditeľa na novootvorenej ZŠ na Malinovského ulici, kde sa angažoval pri organizačných začiatkoch a napĺňaní odborného školského života. Počas jeho pôsobenia začala škola uplatňovať nové formy a prístupy k práci so žiakmi, ako napr. Škola dokorán, integrované vyučovanie a ďalšie.
Viliam Handlovič odišiel do dôchodku v roku 2012 z pozície riaditeľa ZŠ, ktorú zastával ostatných osem rokov. Zanietený pedagóg je hrdým členom rodiny Handlovičovcov, ktorá sa zapísala do histórie výchovy a vzdelávania mnohých generácií v našom meste.
kpt. Adolfovi Weinholdovi, in memoriam - za obetavosť a snahu o zadržanie nacistickej armády pri Baťovanoch v septembri 1944, ako aj za hrdinstvo v protifašistickom odboji na hornej Nitre.
Narodil v roku 1903 v Stropkove. V jeho živote bol prelomový rok 1941, kedy vstúpil do slovenskej armády. Do odboja sa začal iniciatívnejšie zapájať začiatkom roka 1944, keď ho náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska Ján Golian poveril organizovaním odboja na Horehroní. V apríli 1944 bol nečakane prevelený na hornú Nitru, a to ako veliteľ skladu zbrojného materiálu v Zemianskych Kostoľanoch. Tu ihneď po príchode zorganizoval okolo seba protifašisticky zameraných dôstojníkov a nadviazal kontakty s ďalšími členmi civilného odboja.
Po vypuknutí povstania sa v jeho rukách koncentroval kompletný povstalecký život na hornej Nitre. Vďaka pripraveným rezervám zbraní a munície sa mu podarilo vyzbrojiť vojakov a povstalcov, vrátane dvoch tisícok dobrovoľníkov z Baťovian. Sám sa aktívne zapájal do bojov na fronte, osobne organizoval aj obranu dolín Nitry a Nitrice.
Keď 6. septembra padli Baťovany, Weinhold sa nevzdával a aj napriek veľkým stratám sa snažil zastaviť tlak nemeckých jednotiek. 9. septembra 1944, pri opätovnom pokuse povstalcov o zadržanie nemeckej armády pri Baťovanoch, bol zajatý a odvedený na vypočúvanie do Topoľčian, neskôr do Nitry, kde sa jeho stopa stráca.
Hrdinstvo kapitána Adolfa Weinholda pripomína v Partizánskom jeho pamätná tabuľa pri vstupe do mestského úradu, ktorá bola slávnostne odhalená pri príležitosti 80. výročia SNP.
Výskyt lymskej boreliózy v Topoľčianskom okrese stúpa, počet kliešťov rastie Čítajte
