"Rodičia majú ťažkosti akceptovať rôzne emócie a prejavy dieťaťa. Zdá sa im, že v ich dieťati je niečo chybné a my to len opravíme a všetko bude dobré. Túžia mať presný návod na svoje dieťa," hovorí detská psychologička MAGDALÉNA HAČKOVÁ.
Manuál na výchovu detí neexistuje. Jednou z ciest k prijatiu pevných, ale láskavých hraníc môže byť terapia hrou, ktorej sa venuje. Prináša postupnú úľavu a následne sa prejavuje aj v správaní dieťaťa.
Certifikovaná hrová terapeutka z obce Kolačno pri Partizánskom, ktorá pôsobí v Súkromnom centre poradenstva a prevencie v Zemianskych Kostoľanoch, v rozhovore hovorí o hraniciach, ktoré v terapii uplatňuje, o strachu rodičov z návštevy psychológa a o tom, aký vplyv má prežívanie frustrácie na deti s narušenou komunikačnou schopnosťou.
Detská psychologička Magdaléna Hačková (zdroj: archív M.H. )V rámci terapie hrou sa nevenujete len deťom s diagnostikovanými poruchami, ale často aj bežným adaptačným problémom u detí. S tými sa stretávajú mnohé rodiny. Kde sa nachádza tá hranica, keď už by ste rodičom odporučili vyskúšať terapiu hrou?
Keď rodičia vnímajú, že problémy, s ktorými dieťa a rodina zápasia, presahujú ich zvládacie schopnosti. Keď sú vyčerpaní a na svojej ceste potrebujú podporu.
Kolegovia z praxe budú súhlasiť, ak poviem, že terapia hrou má dôležitý význam z hľadiska prevencie, nielen intervencie duševného zdravia dieťaťa.
Čo všetko pomáha terapia u dieťaťa rozvíjať?
V herničke sa usilujeme využiť liečivý potenciál hry a terapeutického vzťahu na to, aby dieťa mohlo v bezpečnom prostredí vyjadriť, čo práve prežíva alebo čo prežilo, ale doteraz tomu nerozumelo. Takáto terapeutická hra ponúka dieťaťu korektívnu skúsenosť.
Keď sú emócie dieťaťa vyjadrené, identifikované a akceptované, tak aj dieťa postupne začína rozumieť svojmu prežívaniu a učí sa zvládať emócie adaptívnejším spôsobom.
Psychologička: Deti nie sú malí dospelí, silným emóciám nerozumejú a nevedia, že majú úzkosť Čítajte Podporuje jeho sebavedomie a sebahodnotenie, posilňuje schopnosť emočnej regulácie, podporuje jeho fantáziu a tvorivosť. Umožňuje mu skúšať a nachádzať rôzne nové riešenia v prostredí, v ktorom je akceptované a prijímané také, aké je.
Učí sa pevným, ale láskavým hraniciam, učí sa preberať zodpovednosť, rozhodovať sa samo a aj niesť následky svojich rozhodnutí. Táto forma terapie prináša postupnú úľavu a prejaví sa následne aj v správaní dieťaťa. Tým, že sa mení správanie dieťaťa, zlepšuje sa aj fungovanie rodiny ako celku.
Vnímajú rodičia potenciál terapie?
Ešte stále sa stretávam s tým, že mnohí majú predstavu, že terapia hrou nie je naozajstná terapia. Myslia si, že sa len hráme a že to dieťaťu predsa nemôže nijako pomôcť. Že je to len mrhanie časom. Nie je to však len také obyčajné hranie sa s dieťaťom.
My síce nedokážeme premeniť realitu, v ktorej sa dieťa ocitá, ale môžeme mu pomôcť naučiť sa v nej žiť.
Nejde sčasti medzi rodičom a dieťaťom v takýchto prípadoch aj o komunikačné problémy?
Áno, rodič má často pocit, že keď dieťa rozpráva - rozumie, a považuje ho len za tvrdohlavé alebo neposlušné. Niekedy deti ale úplne nerozumejú tomu, čo prežívajú, a nevedia to ani pomenovať.
Stretávam sa s tým, že rodičia cítia, že vo výchove svojho dieťatka niekde zlyhávajú, niekde proste robia chybu a pociťujú tlak na to byť dokonalí a nerobiť chyby, pretože by mohli byť okolím hodnotení a odsúdení. A často majú také nereálne očakávania aj od svojich detí.
Rodičia majú ťažkosti akceptovať rôzne emócie a prejavy dieťaťa. Zdá sa im, že v ich dieťati je niečo chybné a my to len opravíme a všetko bude dobré. Túžia mať presný návod na svoje dieťa, čo majú s dieťaťom robiť.
Rodičia dnes prehliadajú potenciál (ne)obyčajnej hry. Hru považujú sa stratu času, niečo, čomu nie je hodno venovať náležitý priestor. Radšej dieťa prihlásia súčasne na štyri krúžky a vláčia ho od jedného krúžku k druhému.
Som presvedčená, že aj rodičia si zaslúžia byť pochopení a uznaní v tom, čo prežívajú vo vzťahu k svojmu dieťatku, pretože je to pre nich náročné. To, čo vo svojej výchove robia, robia najlepšie, ako vedia práve tu a teraz, v tomto momente, s úrovňou rodičovských zručností, akú majú.
Navštevujú vás i deti s narušenou komunikačnou schopnosťou, s ktorými sa dokážete dorozumievať prostredníctvom hry. Rodičia sa často stretávajú s názormi, že každé dieťa je jedinečné, niektoré deti sú spoločenskejšie a iné začnú rozprávať napríklad až po treťom roku života. Možno je to otázka skôr na pediatrov a logopédov, ale dokedy je podľa vás vhodné čakať, či dieťa začne komunikovať?
Pri vývine reči a formovaní porúch vývinu reči je u dieťaťa významné obdobie do troch rokov života. Aktívne by malo dieťa začať rozprávať do tretieho roku veku.
Vy sa však pýtate nie len na samotné rozprávanie ale aj na to, dokedy je vhodné čakať, či dieťa začne komunikovať. Vieme však, že dieťa nekomunikuje len slovom a taktiež komunikácia zahŕňa viaceré oblasti, ktoré môžu byť v rôznej miere narušené či oslabené. Dieťa s nami komunikuje od narodenia.
Preto je potrebné zbystriť pozornosť už vtedy, keď u dieťaťa absentuje komunikačný zámer. Všímať si, či vôbec javí o komunikáciu záujem, a pokiaľ ešte nepoužíva slová, všímať si, či používa gestá alebo iný spôsob na vyjadrenie toho, čo potrebuje a chce.
Nezameriavať sa iba na to, čo ako rodič počujem – teda či dieťa hovorí, ale brať do úvahy celkový rámec komunikácie spolu so sociálnymi aspektmi, vrátane očného kontaktu.
Určite by sa rodičia nemali uspokojiť s odporučeniami typu - počkajte, veď chlapci začínajú rozprávať neskôr. Bohužiaľ, ešte aj v súčasnosti sa s takýmito výrokmi stretávame, dokonca zo strany pediatrov.
Prečo môže byť v takýchto prípadoch vhodná i návšteva psychológa?
Sekundárne ťažkosti, ktoré dieťa s narušenou komunikačnou schopnosťou môžu v rôznej miere sprevádzať a s čím často do terapie aj prichádza, je prežívanie frustrácie kvôli opakovanému zažívaniu neúspechu v rôznych komunikačných kontextoch.
Môže narastať napätie a disproporcia medzi očakávaniami rodičov od samotného dieťaťa a reálnymi schopnosťami dieťaťa.
Pokiaľ dieťa nemá adekvátnu podporu a cíti tlak zo strany okolia, môže postupne rezignovať a začať používať rôzne neefektívne kompenzačné mechanizmy. Symptomaticky sa môže vyskytovať zvýšená miera úzkosti, oslabená schopnosť regulovať emócie.
Dieťatko si často nedokáže slovami adekvátne komunikovať, čo potrebuje, a cíti sa inými deťmi a dospelými nepochopené a neprijaté.
Práve priestor terapie hrou môže byť pre takéto dieťa skutočne oázou pokoja, kde môže komunikovať aj bez slov a napriek tomu sa cíti akceptované, pochopené, má možnosť zažiť úspech a ocenenie a tým podporíme jeho zdravý osobnostný vývin.
V čom spočíva vaša úloha v terapii?
Takáto terapeutická hra kladie vysoké nároky na verbálne a neverbálne zručnosti a na osobnosť terapeuta. V terapii potrebujem byť predovšetkým autentická - pretože ak nie som, to dieťa ma veľmi rýchlo prekukne, ono si ma počas terapie testuje.
Najdôležitejší je v terapii vzťah a v terapii hrou to platí násobne. V terapii hrou sa zameriavame skôr na dieťa než na problém, viac na porozumenie než na vysvetľovanie a skôr na prítomnosť než na minulosť.
Do popredia sa dostávajú emócie pred správaním a opravovanie nahrádzame akceptáciou a prijatím. Spoliehame sa na múdrosť a schopnosť dieťaťa.
Teda nie je to len o samotnej hre a hračkách, práve bezpečný vzťah posúva celý terapeutický proces. Niekedy stačí, len keď pri tom dieťatku sme, počúvame ho, sme plne prítomní a spolu s ním prežívame to, čo je preň náročné.
Dieťa často nepotrebuje, aby sme mu niečo vysvetľovali, objasňovali. Potrebuje len našu plnú prítomnosť.
Vysielame mu liečivé odkazy - som tu, počúvam ťa, záleží mi na tebe, snažím sa pozerať na to tak, ako to máš teraz ty. Keď dieťa spomenie alebo v hre prehráva nejaký zážitok, vtedy ho reflektujeme.
Akým spôsobom mu v tom hra pomáha?
Hra je plná významu a zmyslu. Tak ako sú pre nás slová, pre dieťa sú hračky tými slovami a hra je ich rečou.
Táto na prvý pohľad jednoduchá činnosť v sebe skrýva liečivý potenciál a zároveň je veľmi cenným diagnostickým nástrojom. Myslím si, že je preto potrebné jej venovať náležitý priestor.
Terapia hrou je nedirektívna, zameraná na dieťa a jeho potreby. V terapii sa neusilujeme dieťa kontrolovať alebo meniť – dôverujeme, že správanie dieťaťa je vždy dôsledkom smerovania k úplnej sebarealizácii.
To, ako sa dieťa správa alebo čo hovorí, má vždy nejaký zmysel a význam, hoci my ho nemusíme úplne poznať.
Varovné signály môžu prísť neskoro, zákerné ochorenia ročne diagnostikujú tisíckam mužov Čítajte Podľa čoho vyberáte hračky, ktoré sú súčasťou terapie hrou?
Výberu hračiek venujeme špeciálnu pozornosť, mali by spĺňať špecifické kritériá. Mali by pozývať k prejaveniu širokej škály emócií, kreatívnemu prejavu, podporovať záujmy dieťaťa a jeho snahu objavovať a vyjadrovať sa aj bez slov, hľadať nové možnosti riešenia.
Hoci ide o voľnú hru a dieťa má možnosť sa samo rozhodovať, nie je to tak, že dieťa môže robiť úplne hocičo.
Hranice v procese terapie hrou sú zadávané napríklad pri ubližovaní sebe alebo terapeutovi, ničení hračiek, opakovanom opúšťaní miestnosti, prekročení určeného času a vynášaní hračky z miestnosti. Pozor si dávame aj na spoločensky neakceptovateľné správanie a nevhodné prejavy náklonnosti.
Zúčastniť sa terapie je možné len na odporúčanie lekára?
Terapia môže byť odporúčaná iným odborníkom, napríklad klinickým psychológom, klinickým logopédom, ale aj pedopsychiatrom. Často nás kontaktuje aj priamo samotný rodič.
S odporúčaním pediatra k návšteve psychológa som sa stretla len párkrát. Myslím, že stále chýba orientácia v tom, akí odborníci sú v okolí alebo kam dieťa nasmerovať, ak jeho ťažkosti nemajú somatickú príčinu.
Je dôležité, aby dokázal rodičov motivovať k návšteve odborníka – psychológa či psychoterapeuta – a mal prehľad o kontaktoch v ich okolí, ktoré môže odporučiť. Rodič sa ťažšie orientuje v tom, koho má vyhľadať.
V rozhovore sa dočítate aj:
- čo predchádza samotnej terapii,
- aká je veková hranica detí, pre ktoré je terapia vhodná,
- aký zážitok z terapie utkvel psychologičke v pamäti?
Nemajú rodičia obavu z návštevy psychológa?
Áno, je to i tabuizované, že moje dieťa má ísť za psychológom. Rodičia sa niekedy zľaknú. Môže sa stať, je to naozaj taký obranný mechanizmus rodičov.
