KUZMICE. Neďaleko známej obce Bojná na trase historickej cesty spájajúcej Topoľčany s Piešťanmi sa v poraste stromov skrýva zaniknutá osada Vítkovce. Dnes je súčasťou obce Kuzmice.
Tento tichý kút ukrýva významný kus histórie. Hoci niekdajšiu zástavbu obce pohltil lesný porast, uprostred neho sa stále zachovali historické dominanty – zrenovovaný klasicistický kaštieľ s hospodárskym areálom a románsky kostolík z 12. – 13. storočia. Zasvätený je svätému Štefanovi Kráľovi a raz do roka sa v ňom stále konajú bohoslužby.
Vo vizitácii z roku 1755 sa uvádza, že pri odstránení staršieho gotického oltára bol objavený rímsky letopočet "MCXII" (1112), ktorý cirkevný historik Ľudovít Némethy a neskôr aj ďalší historici považovali za rok súvisiaci s výstavbou kostola. Ako ale konštatujú pamiatkari, hodnovernosť tohto údaju sa nedá overiť.
Hromadné prepúšťanie v ZKW sa má dotknúť všetkých oddelení. Úrad práce očakáva miernejší dopad Čítajte "Predpokladá sa, že vznikol po mongolsko-tatárskom vpáde pričinením Vítka z rodu Ludanickovcov, ktorý za svoje zásluhy získal od kráľa viaceré okolité majetky a s jeho menom sa tiež spája pomenovanie obce," priblížil pamiatkový výskumník Martin Bóna. Teórií o pôvode tohto mena však existuje viacero.
Kostolík sv. Štefana Kráľa bol kompletne rekonštruovaný, jeho obnova sa oficiálne ukončila v roku 2006. Pri výskumoch identifikovali päť väčších prestavieb kostola, z ktorých najrozsiahlejšia bola neskororenesančná zo 17. storočia, kedy bola stavba rozšírená na dvojnásobnú plochu.
Zo zaniknutej osady pochádza známy básnik
V 15. storočí sa Vítkovce stali súčasťou topoľčianskeho hradného panstva. "Rovnako ako neďaleká zaniknutá osada Kokošová boli kuriálnou obcou, pretože v nej stálo až päť šľachtických kúrií, " približuje historik Vladimír Lemeš z Topoľčian.
Sídlili v nich príslušníci viacerých šľachtických rodov – Viškyovcov, Dežerických, Žabokreckých, Nižňanských, Čenkejovcov, Vinceovcov a Súľovských. Mnohí z nich sú pochovaní v krypte kostolíka.
"Zvláštnosťou obce je, že ju neobývali žiadni poddaní, iba služobnícke rodiny a rodiny árendátorov (nájomcov regálnych práv, pozn. red.). Čiže zamestnanci, služobníctvo, želiari a podželiari. Nebývali tam žiadni poddaní ani sedliaci, tí žili v susedných Kuzmiciach", spresňuje historik na základe poznatkov z archívnych výskumov, ktoré robil v cirkevných matrikách, zemepanských urbároch, v súpisoch šľachty, evidencii obyvateľstva a v sčítaní ľudu.
Obec sa v minulosti vyznačovala aj tým, že tam sa rodilo rekordne veľa nemanželských detí, čo odrážalo spoločenské normy šľachty danej doby. Jedným z nich bol i známy básnik a spisovateľ Július Revický (Gyula Reviczky), vlastným menom Július Bálek.
Revickým patrila kúria na dolnom konci obce, k majetkom vo Vítkovciach sa dostali prostredníctvom rodiny Zmeškalovcov. Judita Zmeškalová prišla do Vítkoviec bývať z Oravy, bola manželkou miestneho komposesora Kolomana Revického.
Matkou Júliusa bola ich slúžka Veronika Báleková. A hoci sa chlapec narodil mimo manželstva, vyrastal v starostlivosti rodiny Revických a neskôr sa zapísal do literárnych dejín.
Gyula Reviczky (*Vítkovce, 9. apríla 1855 – †Budapešť, 11. júla 1889)
Revického poézia je považovaná za predchodcu maďarského symbolizmu a raného moderného literárneho smeru, pričom jeho význam bol uznaný až po jeho smrti.
Vo svojej filozofii spojil pozitívistický determinizmus, kresťanstvo a Schopenhauerove myšlienky. Utrpenie sveta považoval za nezmeniteľné, a jedinou možnosťou bolo súcit, odpustenie a porozumenie humoru.
Po smrti otca sa ukázalo, že jeho šľachtický pôvod nebol právne uznaný a nemal nárok na dedičstvo. Aby sa uživil, pracoval ako učiteľ v rodinách šľachty a neskôr ako novinár v Budapešti.
Bol aj prekladateľom a preložil do maďarčiny radu významných literálnych diel. Ako prvý preložil Baudelairea do maďarčiny a prekladal aj diela Kleista, Nikolausa Lenaua a Franza Grillparzera.
Mal milostný pomer so slávnou herečkou Máriou Jászaiovou. Bol členom Petőfiho spoločnosti. Po dlhej chorobe zomrel 11. júla 1889 na pľúcnu chorobu v Budapešti vo veku 34 rokov.
Poslední obyvatelia osady pochovaní v krypte kostola
Vítkovce boli kedysi dokonca sídlom fary. Na sklonku 16. storočia sa fara dostala do rúk evanjelikom, nachádzala sa tam aj evanjelická škola.
"Späť do rúk katolíckej cirkvi prešli až v roku 1672. Vtedy tunajšia farnosť zanikla a Vítkovce sa stali filiálkou farnosti v neďalekých Jacovciach", uvádza sa vo výsledkoch architektonicko-historického výskumu kostola.
Hneď za kostolíkom kedysi stála šľachtická kúria Gustáva Súľovského. Klasicistický kaštieľ nechal v druhej polovici 19. storočia postaviť jeho bratranec, nitriansky advokát Ignác Súľovský. "Obidvaja žili v Nitre, budovy vo Vítkovciach využívali len ako svoje víkendové a letné rezidencie," približuje historik.
