Má 19 rokov, rád číta knihy, chodí do prírody, no najviac zo všetkého miluje postaviť sa do klietky a bojovať. Reč je o Matúšovi Harantovi z Partizánskeho, ktorý koncom februára dosiahol to, čo v krajine pod Tatrami zatiaľ nikto nikdy nedokázal– získať na európskom šampionáte medzi juniormi cenný kov. S bronzovým leskom.
Ako s krátkym odstupom času vnímate fakt, že ste prepísali históriu slovenského MMA?
Až časom mi vlastne dochádza, čo sa mi v Belehrade vlastne podarilo. V amatérskom MMA je IMMAF medaila najviac, čo sa dá dosiahnuť. Ukázal som tak všetkým, že aj obyčajný chlapec to dokáže, keď naozaj chce. Bronz ma pritom teší o to viac, keď viem, že sa bijem s európskou špičkou v jedných najviac obsadených kategóriách. A IMMAF šampióni majú potom otvorene dvere do profesionálnych organizácií, ako napríklad UFC Oktagon Brave.
V hlavnom meste Srbska ste sa najprv postavili proti Gruzíncovi Midelashvilim, potom vás čakal Talian Pasoi. Boli to odlišné zápasy?
Áno, určite. V prvom som sa snažil presadzovať postoj obrany na útoky a tlak v postoji, v druhom som to tlačil na klietku, ťahal na zem. Som rád, že som si na tejto úrovni vyskúšal krásu celého MMA. Po týchto dueloch ste už mali cenný kov vo vrecku, išlo len o to, s akým leskom.
A čakal váš Tchekuyev...
Veril som si i naňho, ale jeho taktika ťahať ma na zem mu vyšla. Snažil som sa robiť údery zospodu, no nestačilo to. Semifinále som tak prehral tesne na body. Neviem, možno chýbalo trochu šťastia, možno to chcelo ten dať deň do toho viac alebo ako ja hovorím – chcel to takto Pánbožko.
Anketa o top stolného tenistu 2024: Topoľčianske double Čítajte Vráťme sa teraz pár rokov dozadu, až k momentu, kedy vo vás vzklíčil nápad okúsiť MMA. Tá láska k nemu bola na prvý pohľad alebo to chvíľku trvalo?
Keď som mal asi sedem rokov, začal som chodiť na karate. Potom som chcel robiť zápasenie, no v meste ešte vtedy také nič nebolo. Ocino poznal Petra Hnyka, ktorý bol môj prvý tréner a ja mu ďakujem za všetky základy, čo mi dal – a to nielen po bojovej stránke, ale i duchovnej. Ako malý ma učil dychové cvičenia, otužovanie a mnoho iného. Neskôr som k tomu pridal parkour. Raz cez COVID som však pri salte zle skočil, zlomil si nohu a pol roka som bol mimo cvičenia. Vtedy som si na Instagrame všimol, že kamarát chodí do Gladiators team Gym Partizánske. A tak som to chcel skúsiť tiež.
Boli momenty, kedy ste to chceli vzdať?
V MMA sa mi to ešte nestalo. Robím ho už štyri roky a teším sa na každý jeden tréning. V gyme máme super partiu a postupne sa posúvame ďalej.
Ďalej sa dozviete:
ako si pred zápasmi nastavuje hlavu,
odkiaľ pochádza jeho prezývka,
ako sa charakterizuje on sám
a čo na to, že je fighter, hovorí jeho rodina?
Pre jeden slovenský portál ste sa vyjadril, teraz citujem: „Drem nonstop, aby som bol stále lepší.“ Ako sa k tomu dokážete motivovať?
No, motivácia je chvíľková, toto je disciplína. Keby ma to nebavilo, tak to nerobím. Ja tým ale žijem. Snažím sa žiť v prítomnom okamihu a užívať si každý jeden moment života.
