Niekedy stačí len nápad a nečakaná príležitosť, aby vzniklo niečo jedinečné. DÁVID GRZNÁR (29) z Kuzmíc pri Topoľčanoch sa pred pár rokmi dostal k starému automobilu Škoda 105 a rozhodol sa ho prerobiť do podoby vozidla Verejnej bezpečnosti. To bol začiatok jeho nevšednej tvorby – krátkych videí, ktoré nostalgicky pripomínajú dobu pred rokom 1989.
S autentickými rekvizitami, starými uniformami a improvizovanými scenármi si postupne získal stovky divákov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Jeho cieľom však nie je dokumentárna presnosť, ale zábava a pripomienka éry, ktorú mnohí ešte nosia v pamäti.
Ako sa zrodil jeho projekt, s akými výzvami sa pri natáčaní stretáva, koľko má doma starých vozidiel a čo ho na nich fascinuje? O tom všetkom sme sa s ním porozprávali.
Čo vás motivovalo začať nakrúcať videá s historickými vozidlami a aký bol prvý impulz?
Baví ma tvoriť fotky a videá. Hľadal som zámer, čo by som mohol nakrúcať. Tieto autá tu už moc nejazdia, Verejná bezpečnosť skončila v roku 1991. Kamarát mal takéto auto, oslovil som ho v roku 2021. Vtedy to všetko začalo.
Vymyslel som si jednoduchý scenár, stretli sme sa a začali nakrúcať prvý príbeh. Nemal som od toho žiadne očakávania. Všetko sme nakrúcali s kamarátkou na mobilný telefón, spolu sme to zostrihali. Ja hovorím, že na emócie. Dal som to von a nechápal som, čo sa stalo. Kamaráti ma stretávali a hovorili, že výborné video.
Tam to celé začalo. Vďaka spätnej väzbe od ľudí ma to začalo ešte viac baviť. Vznikli ďalšie videá, vymýšľal som scenáre, aj keď ja ich nepíšem od slova do slova. Staviam to práve na improvizácii.
Venovali ste sa tejto téme aj predtým, alebo to prišlo až s nakrúcaním videí?
Až neskôr som predával skúter a dostal som ponuku na výmenu za Škodu 105. Ja som na to kývol a s kamarátom sme z nej spravili auto VB. Tým všetko začalo, začal som mať zrazu k tej dobe bližšie.
Zistil som, že každé auto z tých rokov má svoju dušu – každý model bol niečím zvláštny. Keď porovnáte napríklad Škodu 100 s modelom o desať rokov starším, vidíte, ako sa všetko zmenilo – iný systém otvárania dverí, inak riešený kufor. Všetko je úplne inak, možno lepšie, možno horšie.
Dnes sú autá unifikované, medzi modelmi majú všetko zdieľané. Vtedy bol každý model kvázi originál.
Odkiaľ čerpáte námety na príbehy?
Snažím sa čerpať aj z reálneho života. Neraz som však vyrazil s autom a technikou za kamarátmi bez presného scenára, len s krátkou predstavou. Keď sa stretneme viacerí, dáme dokopy nápady, na základe ktorých vznikne príbeh.
Čo všetko obnáša nakrútenie takéhoto videa? Už to nie sú bežne dostupné veci – uniformy, automobily…
Produkcia, ak to tak môžem nazvať, je to skôr amatérska tvorba, obnáša veľa úsilia. Musím si dávať pozor na prostredie, čo je čoraz náročnejšie – aby vo videu neboli moderné bilbordy, autá či iné rušivé prvky. Preto sa snažíme nakrúcať na lesných cestách, kde máme pokoj.
Ja mám policajné auto, som kameraman, strihač, producent aj organizátor. Všetko v jednom. Už viem zohnať ľudí, ale to je tiež často krkolomné. Stáva sa mi, že niekto prisľúbi účasť a potom nepríde na nakrúcanie. Ak chýba jeden človek, zvyšných sedem išlo zbytočne.
Čo sa týka uniforiem, pochádzajú prevažne z mojej zbierky, niektoré si požičiavam. S každým videom sa učím a postupne vylepšujem kvalitu – prešiel som z mobilu na fotoaparát, začal nahrávať zvuk externe, kladiem väčší dôraz na ustrojenie.
Stretávate sa aj s kritikou?
Samozrejme. V tomto je to ťažké, nie všetko mám doma, nie všetko sa dá zohnať. Niektorí tvrdia, že uniformy nie sú presné, no každý si ich historickú podobu pamätá inak. Niekto povie, že také na ich oddelení nemali, iní zas, že áno. Nie je vždy jednoduché dopátrať sa k úplne presným detailom.
Podobne je to aj so scénami – napríklad názor, že autá takto nikdy nezastavovali. Ale mojím cieľom nie je nakrútiť dokumentárny film, mne ide o to pobaviť divákov. Snažím sa to robiť tak, aby som sa zato v budúcnosti nehanbil, a potešil ľudí, ktorí majú radi staré autá alebo si pamätajú danú dobu.
Podľa analytiky na YouTube ma najviac sledujú ľudia vo veku 45 až 65 rokov, pričom medzi najčastejších divákov patria Slováci, Česi, Poliaci a Chorváti.
Čomu to pripisujete?
Veľakrát je to o nostalgii. Často mi píšu, že im videá pripomenuli zážitky s „snbákmi“, ako ich ľudovo volali. Spomínajú, že im tiež zobrali ventilku a zažili podobné situácie. Mnohé scény si ľudia spájajú s minulou dobou, s tým, čo zažili.
Ako vy osobne vnímate tú dobu?
Nezažil som ju, takže je mi ťažko porovnávať ju s dneškom. Myslím si, že v niečom mala výhody, v niečom nevýhody. Niekedy mi ale príde, že sa až moc prifarbuje, aké to bolo zlé.
Čo sa týka samotnej Verejnej bezpečnosti, videl som veľa dobových záznamov, študujem si to a musím povedať, že policajti vtedy mali väčší rešpekt ako dnes. Stále si myslím, že to ide od najvyšších miest a ten posledný policajt na ulici, s tým, bohužiaľ, nič neurobí.
Máte nejaký cieľ, čo sa týka videí? Možno nakrútiť film, alebo pokračovať v krátkych formátoch?
Určite chcem pokračovať v krátkych videách. Mám však aj víziu nejakého filmu, ktorý by mal hlbšiu myšlienku.
Keby sa niekto chcel pridať, som otvorený novým ľuďom, stále hľadám nové tváre, pretože ľudia sú tým, čo to tvoria. Ja z toho nemám nejaký biznis alebo zárobok, robím to pre potešenie, je to moje hobby.
Kontakt pre záujemcov
Ak by sa chcel niekto pridať a účinkovať vo videách Dávida Grznára, stačí mu napísať email na davidgrznar@gmail.com.
Máte vo svojej zbierke viac starých vozidiel?
Áno. Povedal som si, že už žiadne nové nekupujem, pretože už sa to nedá utiahnuť. Momentálne mám Škodu 100, rok výroby 1969, ten prvý model, ktorý mal ešte tankovanie v pravom prednom blatníku.
Ďalej vlastním Škodu 105 v prevedení Verejnej bezpečnosti z roku 1985 a Škodu 120, prezývanú „žehlička“, z roku 1978. Tú by som chcel prerobiť na vozidlo požiarnej ochrany – červená karoséria, biele dvere s nápisom „PO“. Chcem takto pripomenúť históriu týchto áut aj prácu hasičov, ktorá si zaslúži uznanie.
Mal som aj Multicar M25, to je tiež veľmi zaujímavé autíčko, ako je napísané aj v jeho technickom liste: „zvláštne vozidlo“. Kto ho nemal, musí to zažiť. Bolo úzke, všade sa zmestilo a hoci bolo všetko urobené zvláštne, svojim spôsobom to fungovalo. Ja som bol spokojný.
Teraz mám Aviu A21, ktorú som na skúšku prerobil do farieb VB, ale stále hľadám ten správny odtieň – čaká ju ešte veľa úprav.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- Ktorého vozidla by sa nikdy nevzdal,
- ako reagujú na vozidlo VB ľudia na zrazoch,
- či používa tieto autá aj v bežnej premávke,
- aké zásadné rozdiely vidí pri pri šoférovaní v porovnaní s modernými autami.
A potom je tu Jawa 20 Pionier, ktorú som si upravil podľa seba. Väčšina pionierov na zrazoch vyzerá krásne, presne tak, ako keď vyšli z fabriky. Mňa ale lákala vlastná verzia. Inšpiroval som sa verziou vojenského pionieru – matná zelená farba, pôvodne chrómové časti som natrel matnou čiernou, hnedá kožená sedačka.
