Od maľovania tričiek pre dcéry k tvorbe originálnych krojovaných hrnčekov – takto sa ZUZANA BISÁKOVÁ zo Solčian vydala na cestu k vlastnej značke.
Keď pre veľký záujem o šálky už nestíhala tvoriť, pretože stále chodila do práce, rozhodla sa, že skončí v zamestnaní a začne sa naplno venovať svojej vášni. Jej diela sú inšpirované tradíciami jej rodnej obce, ktorá je známa svojimi krásnymi krojmi.
Dnes v jej dielach ožívajú hlavne slovenské kroje a prírodné motívy, ktoré rada zachytáva na fotografiách priamo v horách. V rozhovore približuje, aké hodnoty do svojej tvorby vkladá, čo pre ňou bolo výzvou namaľovať a kde hľadá inšpiráciu.
Ako ste sa dostali k maľovaniu hrnčekov?
Začala som pred rokmi s tričkami. Mala som malé deti a chcela som im dať niečo originálne, niečo, čo nebude mať každý. Túžila som po rovnakých tričkách pre obe dcéry, ale keďže je medzi nimi väčší vekový rozdiel, vtedy sa v obchode zohnať nedali.
Pôvodne som si povedala, že ich dám niekomu namaľovať. No napadlo mi: Prečo to neskúsiť sama? Vždy ma bavilo kresliť, tak som si kúpila farby a štetce. Prvé pokusy boli vtipné, ale rýchlo som sa do toho dostala. Začalo sa to páčiť aj ľuďom z môjho okolia, ktorí si začali objednávať tričká, aj rôzne ďalšie kúsky, ako napríklad košieľky na krst.
Lenže postupne som si uvedomila, že to síce bolo krásne, ale pohltilo to množstvo času a neprinášalo to taký príjem, aby sa to dalo robiť naplno. Potom sa mi začali ozývať ľudia s otázkou, či by som im nenamaľovala šálku. Vyskúšala som to – ale spočiatku chceli len obyčajné motívy, mená alebo niečo prekresliť, čo ma nebavilo. Chcela som robiť niečo, čo nekúpite v obchode, nenájdete hocikde a nemá hocikto.
Keď som u našich našla kroj po mojej babke, zrodil sa nápad preniesť výšivku z čepca na porcelán. Skúsila som to a vznikla z toho prvá šálka s krojovým motívom. Výsledok bol krásny a ohlas ľudí ma veľmi povzbudil. Od toho momentu to celé začalo naberať nový smer.
Na tričká už nemaľujete?
Nie, povedala som si, že sa treba venovať jednej veci, ísť si za tým a toho sa aj držím.
Počas zápasu hodili na ľad poháre s pivom, hrozí im za to mastná pokuta Čítajte Pamätáte si na váš úplne prvý hrnček?
Prvý bol vlastne sklenený pohár, ktorý som namaľovala pre môjho manžela, keď sme spolu ešte len chodili. Použila som farby na sklo, spravila som obrys hôr a doplnila naše vtedajšie prezývky. Máme ho dodnes odložený v kuchyni.
Čo sa týka šálok, tá úplne prvá bola ešte s fixkami – len meno a vzadu nejaký slogan. Vtedy ma to až tak nechytilo, bolo to veľmi jednoduché. Je iné maľovať na tričko, na rovnú plochu a iné na šálku, ktorá je oblá. Dnes si nič nepredkresľujem, nepoužívam ani šablóny. Nanášam rovno štetcom.
Manžel zo svojho pohára stále pije?
Už radšej nie. Niektoré časti z neho časom odpadli, má už vyše 20 rokov. Bojím sa, či by vydržal umývanie. Vtedy sa farby ani nezapekali, len som ich naniesla a nechala uschnúť.
Teraz je to iné – keď šálku domaľujem, musí schnúť 24 hodín a potom ju zapekám v rúre. Fixácia je perfektná, nedáte to tak ľahko dole.
Aké sú vaše najväčšie inšpirácie pri maľovaní?
Inšpiráciu čerpám hlavne zo solčianskych čepcov. Doma som mala mnoho babkiných čepcov a každý bol iný. Kedysi chcela mať každá žena svoju výšivku, ani jedna nemohla byť rovnaká.
Nenašla som dva rovnaké čepce, nieto ešte, aby suseda mala rovnakú výšivku ako ja. Je tam kopec inšpirácií, naozaj je podľa čoho namaľovať, keď si človek ten čepiec prevracia z každej strany. Mala som ich veľa a na každom bolo niečo krásne.
Nosia vám aj ľudia z dediny kroje na inšpiráciu?
Väčšinou čerpám najmä z krojov od rodiny, ale bolo by to super. Najnovšie mi teta priniesla čepiec, ktorý moja babka vyšívala po večeroch a k tomu mala aj rukávce. Spravila si taký komplet, všetko bolo ladené do ružova a nosila to na špeciálne príležitosti.
Neviem si predstaviť, že by som to vyšívala. S ihlou sa vôbec nekamarátim. A ešte keď si predstavím, že to robili po večeroch pri sviečkach, to je obdivuhodné.
Rukávce, ak sa perú a majú výšivku, je potrebné ju odpárať. Jedna pani zo Solčian mi ponúkla, že si ich môžem požičať, keď práve išla prať rukávce. Bola to skvelá príležitosť, pofotila som si ich a motív mám dodnes.
Maľovali si najskôr predlohu, alebo ako sa im ich podarilo tak pekne a úhľadne vyšiť?
Áno, niektoré ženy si to vedeli predkresliť. Moja babka ich dokázala predkresliť aj ostatným. Potom už len vyšívali. Keď nemali krojové stuhy, ktoré boli dosť drahé, na čepci nosili taftové stuhy, ktoré si samy pomaľovali.
Našla som množstvo takýchto stúh, ktoré si babka vymaľovala, a v dedine ich maľovala aj ďalším ženám. Takže keď sa ma niekto opýta, po kom to mám, môžem povedať, že po babke.
Je to môj spôsob, ako preniesť tradície do súčasnosti. Pre starších je to nostalgia, ktorá im pripomenie detstvo, a pre mladších je to originálny kúsok, ktorý nenájdu v reťazcoch.
V článku sa dočítate aj:
- prečo nosí svoje porcelánové šálky aj do hôr,
- koľko času približne zaberie namaľovať jednu šálku,
- aké najzaujímavejšie zadanie dostala?
Maľovali ste už aj kroje z iných obcí?
Nie všetky kroje sa hodia na maľovanie, ale skúsila som to. Napríklad v Solčanoch sú kroje farebné a živé, z každého kúska si viem vybrať čo namaľovať. Bývala kolegyňa chcela motív z Krnče, kde mali vyšívané len rukávce, ale to bola dierovaná výšivka, nie plná.
