Keď historička KATARÍNA BEŇOVÁ nastúpila v roku 2004 do Tribečského múzea v Topoľčanoch, netušila, že ju čaká objav, ktorý zmení jej pohľad na dejiny. Ako študentka verila, že to najzaujímavejšie sa odohrávalo len kdesi v prostredí panovníckych dvorov.
Keď narazila na publikáciu Roberta Büchlera o židovskej náboženskej obci v Topoľčanoch, odrazu sa pred ňou otvoril dosiaľ mlčanlivý svet regionálnych dejín, ktoré sa tu síce odohrali, no takmer zmizli z verejného povedomia.
Podobnú skúsenosť mala aj bývalá učiteľka dejepisu na topoľčianskom gymnáziu HELENA KOPECKÁ. Výstava o židovskej kultúre v múzeu, dokumentárny film Miluj blížneho svojho či študentský projekt Zabudnuté príbehy, spustili proces, ktorý sa napokon premenil na dlhoročné úsilie zachytiť osudy topoľčianskych židov – nielen tie tragické, ale aj tie každodenné, obyčajné a ľudské.
Ich spoločná práca pri príprave výstavy v obradnej sieni židovského cintorína nakoniec vyústila do knihy Židia v Topoľčanoch, ktorú autorky napísali na základe osobných stretnutí a rozhovorov s preživšími.
Helena Kopecká sa za spracovanie dejín židovskej komunity v regióne stala i finalistkou druhého ročníka Ceny regiónov v kategórii Mimoriadny čin.
V Topoľčanoch už nežije nikto z pôvodných židovských obyvateľov. O to výnimočnejšie pôsobí vaša snaha zachytiť a uchovať ich príbehy. Vnímali ste pri začiatkoch práce aj akési ticho dejín, ktoré bolo treba prelomiť?
Helena Kopecká: O Topoľčanoch sa v minulosti hovorilo, že je to židovské mesto. Tá téma tu bola, ale nehovorilo sa o nej. Musím objektívne priznať, že dovtedy sme o tejto téme neučili.
Práve Hudecov film Miluj blížneho svojho bol veľkým podnetom, ktorý vzbudil záujem o túto problematiku. Začali sme so žiakmi chodiť do archívu, prešli sme celé obdobie druhej svetovej vojny a napísali sme scenár výstavy.
Na židovskom cintoríne sme objavili knihu návštev, v ktorej návštevníci zo zahraničia, potomkovia, dokonca vtedy ešte aj preživší, ktorí chodievali na hroby svojich príbuzných, nechávali adresy.
My sme na tie adresy napísali, do Austrálie, do Izraela, do Ameriky, a dostali sme odpovede. Požiadali sme ich, aby nám poslali svoje životné príbehy, fotografie, dokumenty.
Za dva roky sa nám podarilo zhromaždiť rôzne materiály, príbehy, rodinné fotografie a výsledkom tejto snahy je výstava Z dejín židovskej komunity v Topoľčanoch, ktorá je nainštalovaná v obradnej sieni židovského cintorína.
Mali ochotu rozprávať a oživovať často bolestivé spomienky?
HK: Moja skúsenosť je, že do sedemdesiatych rokov sa o tejto téme veľmi nehovorilo. Tí, ktorí prežili a po vojne emigrovali, sa často uzavreli – aj preto, že im jednoducho nikto neveril. Neverili im, že niečo také mohli v Európe prežiť.
Téma sa začala nanovo otvárať až okolo roku 2000, keď si mnohí uvedomili, že preživších ubúda a pamätníkov je čoraz menej. Otvorili sa, nehovorím všetci, ale v neskoršom veku o tom začali rozprávať.
Spomeniem Waltera Frieda, ktorý pravidelne chodieval do Topoľčian a veľmi nám pomohol – nielen s dokumentáciou a materiálmi, ale aj s kontaktmi. Jeho manželka prežila Mengeleho pokusy, no rozprávala o tom len raz. Viac sa doma k tejto téme nevracali.
Tovarníky na jar ešte neprehrali a neinkasovali už 374 minút Čítajte
Naopak Walter bol rád, že môže o svojom príbehu hovoriť – prežil tábor v Novákoch, neskôr sa museli ukrývať. Pre neho bolo udalosťou, že môže rozprávať na besedách so žiakmi svoj príbeh.
Vnuci Deutelbaumovcov, rodiny, ktorá bola zavraždená na nemčickom kopci, prišli do Topoľčian so svojimi rodinami, keď mali viac ako osemdesiat rokov. Tí dvaja páni, jeden stavbár, druhý svetoznámy urológ, prišli, aby príbuzným ukázali, kde žili, čo sa tam odohralo a ako tragicky skončila ich rodina.
Zvi Braf vytiahol staré fotografie, ukazoval nám ich a hovoril, že oni toto nepoznajú, jeho rodina o tom dovtedy nevedela. Prvýkrát sa dozvedela ten príbeh v Topoľčanoch pri spoločnom hrobe. Takže skúsenosti sú rôzne.
Dokázali ste si počas výskumu a písania udržať odborný odstup, alebo vás niektoré príbehy emocionálne pohltili?
HK: Pre nás to bolo všetko nové. Prvýkrát sme sa stretli s takou každodennou realitou, ako tu oni žili, kde bývali a podobne. Uvedomovali sme si, že v dejinách mesta je v tejto oblasti prázdne miesto.
Jediný, kto sa tejto téme venoval, bol Robert Büchler v roku 1997. Krátka zmienka je ešte v knihe Topoľčany vo vrstvách vekov, ale inak prakticky nič. A ľudia sa na to pýtali.
Treba rozlíšiť obdobie do druhej svetovej vojny, kedy boli vzťahy medzi židmi a nežidmi pomerne dobré, bez väčších konfliktov. Až vyhlásenie Slovenského štátu všetko zmenilo a vzťahy sa výrazne zhoršili.
To obdobie bolo náročné aj pre nás. Ich zážitky a spomienky z koncentračných táboroch boli niečo úplne iné ako oficiálne výklady dejín, či návštevy Osvienčimu alebo Múzea holokaustu v Seredi.
Priblížite štruktúru vašej knihy?
Katarína Beňová: Zvolili sme formálne rozdelenie na dve časti. Prvá časť knihy je faktografická. Čitateľ sa v nej zoznámi s najdôležitejšími medzníkmi v dejinách židovskej komunity.
Sú v nej zachytené dejiny židovskej komunity od jej príchodu do Topoľčian, cez hospodársky, spoločenský a politický vývoj, dejiny židovského školstva, obdobie druhej svetovej vojny, pogrom ako aj židovské pamiatky. Táto časť poskytuje jednotlivým príbehom kontext a akési zastrešenie.
V druhej časti je zachytených pätnásť príbehov preživších. Každý príbeh začína myšlienkou daného preživšieho a následne akousi veľmi stručnou charakteristikou jeho životného osudu.
Do záveru sme vložili spomienku obyvateľa Topoľčian na židovských obyvateľov, čiže akýsi pohľad z druhej strany, ktorý tiež považujeme za dôležitý.
V jednej z kapitol sa čitateľ dočíta, že hygienické pomery v meste boli v tridsiatych rokov veľmi zlé. Ich kritika sa dokonca dostala i na stránky Topoľčianskych novín, kde sa okrem iného môžeme dočítať, že špina a potkany mali v Topoľčanoch blahobyt. Čím sa však mesto v danom období mohlo pochváliť?
KB: Určite viacerými skutočnosťami. V roku 1931 sa Topoľčany mohli pochváliť napríklad prvou parnou strojovou pekárňou, ktorej majiteľom bol topoľčiansky pekár Filip Nágel. Svoje služby poskytoval už od roku 1900.
Bol to výborný príklad ako sa „topoľčianski remeselníci vyzliekajú z rúch konzervativizmu“. Pekáreň mala vykachličkované steny a známa bola vzornou čistotou. Ponúkala široký sortiment pekárenských výrobkov: domáci ražný chlieb, maslové rožky či grahamový chlieb.
Čerstvé pečivo sa pieklo dva razy denne a podľa záujmu poskytovala pekáreň aj donáškovú službu. Zamestnanie v nej našlo sedem pracovníkov.
Aký bol prínos židovskej komunity pred druhou svetovou vojnou pre toto mesto? Uvádzate, že až tretinu obyvateľov tvorili židia.
HK: Mali fakticky veľký prínos, patrili k stredným a nižším vrstvám. Boli to významní obchodníci, lekári, farmaceuti. Vlastnili množstvo obchodov, najmä na námestí, mali aj vlastné politické strany a zástupcov v mestskom zastupiteľstve.
Vtedy nebol vôbec problém, že starostom bol nežid a jeho zástupcom bol žid. Na židovský Nový rok sedávali v synagóge aj starosta či veliteľ žandárstva.
Dezider Šimko dokonca spomína, že keď bolo treba, robil aj miništranta. Jeho slová opisujeme aj v knihe: „Všetci kľakli, ja som zostal stáť, tak ma poťahali za kabát, aby som si kľakol.“ To dosvedčuje, že nemali medzi sebou nejaké vážnejšie trenice.
Mnohí spomínajú, že ako deti sa pobili alebo po nich iné deti vykrikovali. Opisovali, že skôr to boli deti z chudobnejších vrstiev, lebo predsa len, mnohé židovské rodiny patrili do stredných vrstiev. Ale neboli všetci bohatí, to naozaj treba povedať, sú to predsudky.
Napríklad Alexander Bachnár pochádzal z desiatich detí. Spomínal, ako ich mama varila žihľavovú polievku a odvolávala sa na to, že žihľava je bohatá na vitamíny. Skutočnosť však bola taká, že z veľkej núdze boli nútení stravovať sa zdravo. A to nebol jediný prípad.
Ktorý z príbehov vás najviac oslovil a prečo?
KB: Každý z príbehov je hodný filmového spracovania. Ak však mám vybrať iba jeden, tak pre mňa je to príbeh Šošany Kaspi.
Nesmierne mi imponuje jej odhodlanie, nezlomnosť, podnikavosť a obrovská odvaha, a to nielen počas vojny, keď pôsobila medzi partizánmi, ale aj neskôr, keď po príchode do Izraela začínali s manželom od nuly.
Počas plavby loďou ochorela jej niekoľkomesačná dcéra Edit a stále vracala. Po pristátí v Haife cestovala mladá rodina do stanového tábora a Šošana prosila táborového lekára, aby malú Edit zachránil.
V článku sa dočítate aj:
- aká dramatická udalosť sa odohrala v topoľčianskej nemocnici,
- čo ich počas výskumu najviac prekvapilo,
- prečo sa chcú samostatne venovať aj topočianskemu pogromu
Nakoľko jediná nemocnica v Tel Avive bola plne obsadená chorými deťmi, lekár Šošane nedal odporučenie, a preto sa rozhodla, že sa tam dostane na vlastnú päsť. V nemocnici v Tel Avive však malú Edit nechceli hospitalizovať, lebo nemala odporučenie od táborového lekára.
Keď nepomáhal ani plač, ani krik, Šošana sa podujala na zúfalý čin. Nechala malú Edit pri dverách a odišla. Schovaná obďaleč sledovala, ako niekto zobral dieťa dnu.
