TOPOĽČANY. Niektoré povolania si nevyberáme len hlavou, ale najmä srdcom. Aj preto sa JANA ŠTEVANKOVÁ už počas stredoškolských rokov rozhodla venovať pomoci druhým – a pri Červenom kríži zostala dodnes.
Už jedenásť rokov je aktívnou súčasťou územného spolku Topoľčany, kde pôsobí ako manažérka vzdelávacích aktivít a vedúca inštruktorka prvej pomoci.
Vzdeláva verejnosť v oblasti prvej pomoci, zapája sa do sociálnych projektov a humanitárnych výjazdov a priznáva, že najsilnejšie sú pre ňu chvíle, keď sa dozvie, že naučené vedomosti pomohli niekomu zachrániť život.
V rozhovore hovorí o neviditeľnej práci Červeného kríža, o predsudkoch, s ktorými sa stretávajú, aj o momentoch, ktoré jej potvrdzujú, že táto práca má skutočný zmysel.
Ako dlho už pôsobíte v Slovenskom Červenom kríži a čo vás k tejto práci priviedlo?
Začala som ešte na gymnáziu v zdravotníckom krúžku, keď sme ako tím reprezentovali Červený kríž na celoslovenskej súťaži v prvej pomoci – Memoriál MUDr. V. Harineka. Táto skúsenosť ma úplne nadchla a odvtedy som pri Červenom kríži zostala.
Postupne som sa zapájala do rôznych aktivít ako dobrovoľníčka a za tie roky som prešla viacerými pozíciami. Už je to jedenásť rokov, čo som jeho súčasťou a stále mám pocit, že sa učím niečo nové a zmysluplné.
Čo bolo na začiatku pre vás najťažšie a čo najkrajšie?
Najťažšie pre mňa bolo naučiť sa zostať nestranná – čo je jeden zo základných princípov Červeného kríža. Keď človek pomáha ľuďom, často počúva ich životné príbehy a má prirodzenú tendenciu zaujať postoj. No práve nestrannosť je kľúčom k tomu, aby sme vedeli pomáhať každému bez predsudkov a rozdielov.
A najkrajšie bolo vedomie, že to, čo robím, má skutočný zmysel. Dobrovoľnícka práca ma napĺňa a zároveň som mala šťastie na úžasných ľudí, s ktorými sme tvorili a aj tvoríme skvelý tím. Spolu rozvíjame činnosť Červeného kríža a posúvame ho vpred. Vďaka tejto partii dnes s hrdosťou hovoríme, že Červený kríž je naša druhá rodina.
Nehoda na Nemocničnej ceste zablokovala pruh, zranili sa dve osoby Čítajte Ako sa podľa vás za posledné roky zmenila situácia v oblasti humanitárnej pomoci alebo potrieb ľudí v našom regióne?
Za posledné roky vnímame nárast potrieb v rôznych oblastiach – nielen materiálna pomoc, ale aj psychická podpora, osamelosť či orientácia v krízových situáciách. Pandémia, vojna na Ukrajine či inflácia zasiahli mnohých a ukázali, že pomoc môže niekedy potrebovať naozaj každý.
Zároveň sa však zlepšili aj naše možnosti pomáhať. Od roku 2023 disponujeme v našom Územnom spolku Topoľčany špeciálnym vozidlom humanitárnej jednotky, ktoré je vybavené na zvládanie krízových situácií – má elektrocentrálu, nafukovací vyhrievaný stan, zdroje úžitkovej vody, externé osvetlenie, poľné lôžka či variče.
Je to obrovská pomoc pri zásahoch v teréne a najmä pri viacdňových akciách. Veľkou výhodou je, že sme si vybavenie mohli navrhnúť podľa potrieb nášho regiónu. Vďaka tomu vieme efektívne zasahovať aj pri krízových udalostiach.
Mnoho ľudí si pod Červeným krížom predstaví hlavne kurzy prvej pomoci a pomoc v krízových situáciách – čo všetko však vlastne robíte vy a vaši kolegovia v Topoľčanoch?
V našom územnom spolku sa venujeme širokej škále aktivít. Prevádzkujeme tri sociálne taxíky, nocľaháreň, zabezpečujeme výdaj obedov pre seniorov a organizujeme rôzne komunitné akcie. Vedieme kurzy prvej pomoci pre dospelých a robíme ukážky prvej pomoci pre deti od materských až po stredné školy.
Na cirkevnom pozemku skončili tony odpadu. V kauze nelegálnych skládok padlo prvé obvinenie Čítajte Zabezpečujeme aj asistenčnú záchrannú službu na podujatiach, podporujeme darcovstvo krvi a sme pripravení na výjazdy humanitárnej jednotky. Prevádzkujeme kancelárie prvého kontaktu pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc. V Topoľčanoch máme aj rehabilitačné centrum, požičovňu zdravotníckych a kompenzačných pomôcok a linku sociálnej pomoci.
Aktuálne u nás prebieha aj projekt Cesta domov, zameraný na pomoc s ubytovaním, financovaný z eurofondov. A takisto sme zapojení do projektu Spájanie rodín, ktorý pomáha ľuďom, ktorí stratili kontakt so svojimi blízkymi – napríklad v dôsledku vojnových alebo krízových situácií.
Je niečo, čo si ľudia vôbec neuvedomujú, keď si predstavia prácu v Červenom kríži? Prípadne, stretávate sa aj s predsudkami alebo nepochopením práce Červeného kríža?
Áno, často si ľudia pod Červeným krížom predstavia len kurzy prvej pomoci alebo darcovstvo krvi. Neuvedomujú si, koľko sociálnych a humanitárnych aktivít robíme denne – od podpory ľudí v núdzi, seniorov, bezdomovcov až po komunitné programy či pomoc rodinám v kríze.
Niekedy sa stretávame aj s tým, že si ľudia myslia, že všetko robíme za peniaze. V skutočnosti však veľká časť našej práce stojí na dobrovoľníkoch, na srdci, ochote a obetavosti. Je to práca, ktorú robíme pre ľudí, s ľuďmi a často v tichosti, bez veľkej publicity.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- na ktorá moment nikdy nezabudne,
- či boli aj chvíle, kedy pochybovala, že to zvládnete,
- ako sa môže človek zapojiť do činnosti Červeného kríža?
Stretávate sa často so silnými ľudskými príbehmi. Bol niektorý z nich pre vás natoľko silný alebo náročný, že naň dodnes nezabudnete?
Áno, tých príbehov je mnoho a každý zanechá niečo. Ale dodnes vo mne najviac rezonujú chvíle z ukrajinských hraníc – to množstvo silných ľudských osudov, strach, neistota, ale aj neskutočná spolupatričnosť medzi organizáciami a zložkami. Navzájom sme si pomáhali a držali sa, aby sme situáciu zvládli.
