KUZMICE. V kaštieli vo Vítkovciach pri Topoľčanoch sa 30. mája uskutočnilo literárne pásmo pri príležitosti 170. výročia narodenia významného básnika Júliusa Revického (Gyula Reviczky).
Podujatie prinieslo hlbší pohľad na tragický životný príbeh tohto výnimočného literáta, ktorý je v literatúre často označovaný ako najnešťastnejší básnik.
Zaniknutá osada skrýva príbehy mnohých šľachtických rodov. Narodil sa v nej aj známy básnik Čítajte Július Revický (Gyula Reviczky) pochádzal z významnej oravskej šľachtickej rodiny. Jeho otec Koloman Revický bol jej príslušníkom, matka bola plavovlasá Goralka. Prvé básne písal v nemčine, až neskôr prešiel k maďarskému jazyku, ktorý si osvojil až po dôkladnom štúdiu. Do maturity, ktorú absolvoval v Bratislave, používal meno Július Bálek.
Slávnostný literárny seminár vo Vítkovciach. (zdroj: (JG))Súčasťou programu bolo aj predstavenie konceptu scenára na prípadné umelecké spracovanie básnikovho života, ktorý sa skončil predčasne a tragicky. Výnimočné momenty priniesli aj umelecké vystúpenia.
Báseň „Smrť pánova“, prebásnenú Štefanom Krčmérym, predniesol opakovaný víťaz Hviezdoslavovho Kubína Andrej Rácz. Emocionálne náročným momentom bola aj báseň „Ak sa raz stretneme“, ktorú do slovenčiny prebásnil Emil Boleslav Lukáč a odráža sklamanie jedného človeka.
Historický skvost zachránili, modrú fasádu odmietli. Kaštieľ po rokoch chátrania opäť žiari Čítajte Vrcholom podujatia bola prednáška profesorky Tünde Csasztvay, členky Maďarskej akadémie vied a uznávanej znalkyne Revického diela, ktorá priblížila rozsah a hĺbku jeho tvorby.
Príjemnú atmosféru novo upravenej spoločenskej siene vhodne doplnilo hudobné vystúpenie troch hudobníkov z Komárna, ktorí svojím vystúpením oživili a umocnili celkový zážitok z podujatia.
Gyula Reviczky (*Vítkovce, 9. apríla 1855 – †Budapešť, 11. júla 1889)
Revického poézia je považovaná za predchodcu maďarského symbolizmu a raného moderného literárneho smeru, pričom jeho význam bol uznaný až po jeho smrti.
Vo svojej filozofii spojil pozitívistický determinizmus, kresťanstvo a Schopenhauerove myšlienky. Utrpenie sveta považoval za nezmeniteľné, a jedinou možnosťou bolo súcit, odpustenie a porozumenie humoru.
Po smrti otca sa ukázalo, že jeho šľachtický pôvod nebol právne uznaný a ako nemanželský syn nemal nárok na dedičstvo. Aby sa uživil, pracoval ako učiteľ v rodinách šľachty a neskôr ako novinár v Budapešti.
Bol aj prekladateľom a preložil do maďarčiny radu významných literálnych diel. Ako prvý preložil Baudelairea do maďarčiny a prekladal aj diela Kleista, Nikolausa Lenaua a Franza Grillparzera.
Mal milostný pomer so slávnou herečkou Máriou Jászaiovou. Bol členom Petőfiho spoločnosti. Po dlhej chorobe zomrel 11. júla 1889 na pľúcnu chorobu v Budapešti vo veku 34 rokov.
