Na prvý pohľad trochu zamotaný, ale príkladný európsky príbeh.Vlani prišli na revanš k svojim priateľom v Topoľčanoch hostia z Bretónska a okrem iného sa prejavili ako nadšení vyznávači ľudového tanca s keltskými koreňmi, ostro znejúcich gajd a pôsobivých tradičných odevov. Od ich vystúpenia vo Velušovciach bol len krôčik k nápadu nakriatnuť temperamentných potomkov Keltov, aby prišli na podroháčsky festival. Slovo dalo slovo, e-mail odpovedal na e-mail a na zubereckých pódiách – zatiaľ tam nemajú stejdže – po tri dni hrali, dupotali a tancovali s inými skupinami aj členovia Keltského krúžku Edouarda Cuvena, ktorý vedie a trénuje Christophe Rondel. Sú medzi nimi aj verejní činitelia komunity Tressignaux – exstarosta Pierre Le Mezec i starosta Jean-Francois Melguen.Mali samozrejme úspech, tešili sa z potlesku, krásnej oravskej krajiny a mnohých prekvapujúcich drobností, ktoré Francúz od Atlantiku odhaľuje na každom kroku. Najprv sa musia mladí i starší, ktorí sa ocitnú medzi Dunajom a Tatrami po prvý raz, zorientovať v tom, že naše civilizačné pohodlie, hypermarkety, autá na cestách, benzínové pumpy, prosto každodennosť nie je veľmi odlišná od ich či všeobecne západoeurópskej. Potom začnú objavovať spontánnu pohostinnosť svojich slovenských priateľov, členov Spoločnosti priateľov Francúzska a frankofónneho sveta, ktorí ich nielen prenocúvajú, stravujú, ale i vytrvalo vodia po slovenských pozoruhodnostiach.A tak sa Francúzi z Bretónska, čo oni sami radi zdôrazňujú, kochajú krajinou, sakrálnymi stavbami, kúpeľnými areálmi, kaštieľmi, hradmi i obyčajným pouličným životom... Vtedy už je súčasťou komunikácie dvojnásobné bozkávanie pri stretnutiach a štvornásobné pri rozlúčkach, ochutnávanie slovenských jedál, piva i vín, rodia sa priateľstvá, aj keď mnohým chýbajú slová – jedným francúzske, druhým slovenské – ktorými by chceli vyjadriť svoje bohaté intímne pocity a zvedavé otázky. Je to minimálne pre Slovákov výzva pustiť sa usilovnejšie do učenia francúzštiny.Topoľčianski priatelia Francúzska a francúzštiny sú už ostrieľaní cestovatelia, znalci galskej krajiny. K „zakladateľskému jadru“ klubu sa však čoraz početnejšie pripájajú študenti a iní mladí ľudia, ktorých priťahujú francúzske reálie. Ktorým očarujúco znie jazyk Balzaca, Huga či Levi-Straussa, ktorých láka vidieť a ohmatať si ulice, galérie, mosty, kostoly... v Paríži, iných francúzskach mestách a dedinách.Väčšina ľudí prichádzajúcich z Francúzska po prvý raz, keď sa rozhľadia v neočakávanom cudzom-známom svete, keď „ochutnajú“ Slovensko, prichádzajú k jedinému záveru: nebol som tu posledný raz. Niektorí to vyslovia v presile dobrých pocitov, ale mnohí prichádzajú po druhý, tretí i ďalší raz. Svedčia o tom záznamy v klubovej kronike, niektoré až dojímavé úprimnou vďakou za prežité chvíle, iné až nadčasové. Napríklad ten, ktorého autorom je Didier Morand – Didi, po druhý raz na Slovensku.Keby národy Európy počuli, ako srdcia Slovákov a Francúzov spoločne bijú, nastal by čas, keď by bola „Európa“ hotová.A jeho manželka Nicole dodáva: Viete, kde som spoznala skutočné priateľstvo? Na Slovensku, v krajine, kde sú srdcia horúce.V takomto duchu sa odohrávalo aj rozlúčkové soirée stovky Slovákov a Francúzov na salaši Kostrín. Spev, tanec, harmonika, dobré jedlo a prípitky na zdravie i priateľstvá, na nové stretnutia.
Autor: vš