Niektoré zmeny sa končia o polnoci, iné začínajú o tretej ráno. Na prvý pohľad to môže vyzerať jednoducho - skontrolovať lístky, prejsť súpravou, možno niekoho upozorniť na pravidlá. No realita práce vlakvedúceho je oveľa širšia.
"Drvivá väčšina cestujúcich si pod našou prácou predstavuje len kontrolu cestovných lístkov, no to nemôže byť ďalej od pravdy,“ hovorí TOMÁŠ JAKAB, ktorý pracuje ako vlakvedúci Železničnej spoločnosti Slovensko v oblastnej správe novozámockého depa.
Každodenné situácie si vyžadujú presnosť, zvládanie technických problémov aj schopnosť komunikovať s ľuďmi, ktorí často nemajú svoj deň. Napriek všetkému hovorí, že neľutuje. Práca na železnici mu zmenila život. Dnes sprevádza medzinárodné vlaky na trase Szob–Břeclav a jeho snom je jazda po Transsibírskej magistrále.
Kedy ste si povedali, že práca na železnici je vaša cesta?
Už počas štúdia na strednej škole som si uvedomil, že to, čo študujem, nie je pre mňa. Keďže mám na železnici veľa príbuzných a moje sesternice pracovali ako vlakvedúce, ich práca ma veľmi zaujímala. Po ukončení školy som nastúpil do kurzu pre vlakvedúcich a po šiestich rokoch môžem povedať, že to neľutujem a rozhodol som sa správne.
Veľmi rád by som sa v tejto súvislosti poďakoval aj dvom ľuďom, ktorí pri mojich začiatkoch zohrali veľkú rolu, pánovi Tomášovi Dikaszovi a Mariánovi Petránimu. Dali mi šancu v čase, keď som mal len devätnásť, bol som ešte mladý, pochabý a bez zázemia. Aj vďaka nim dnes žijem krásny život. Mám vlastné bývanie, finančné zabezpečenie a kamarátov na celý život. Keby mi nedali šancu, pravdepodobne by som to všetko nikdy nedosiahol.
Koľko trvá výcvik nového vlakvedúceho?
Výcvik pozostáva z teoretickej a praktickej prípravy. Po úspešnom absolvovaní lekárskej prehliadky a psychotestov sa z novoprijatého zamestnanca stáva vlakvedúci kandidát a tým pádom nastupuje do kurzu pre budúcich vlakvedúcich, ktorý trvá približne tri až štyri mesiace.
Naučí vás kurz zvládať aj psychologicky náročné situácie, alebo na to človek dozrie až praxou?
Výcvik zahŕňa aj hodiny psychologickej prípravy. To znamená tréning komunikačných zručností, riešenie mimoriadnych situácií, ako správne osloviť cestujúceho, zvládanie podráždených cestujúcich a podobne.
Samozrejme, na všetky situácie sa človek pripraviť nevie. Ak sa prvýkrát ocitne v náročnej situácii s ktorou nemá skúsenosti, improvizuje a na základe toho sa odrazí do budúcna. Podľa môjho názoru sú skúsenosti na nezaplatenie. Čím je človek skúsenejší, tým lepšie zvládne danú situáciu.
Ako vyzeral váš prvý deň v službe? Spomeniete si naň ešte?
Samozrejme, na to človek nikdy nezabudne. Bolo to pred šiestimi rokmi, počas veľmi chladného januárového dňa. Pamätám si, aký som bol vystresovaný, no už po prvom vlaku som si uvedomil, že to nie je až taká veda ako sa zdá, a že ten stres bol zbytočný.
Na akej trase najčastejšie jazdíte?
Ja konkrétne pracujem pod vysunutým pracoviskom v Štúrove, kde máme na starosti sprevádzanie medzinárodných vlakov v úseku Szob-Břeclav.
Ktoré povinnosti cestujúci často vôbec netušia, že spadajú do vašej práce?
Podľa môjho názoru si drvivá väčšina cestujúcich pod našou prácou predstavuje len kontrolu cestovných lístkov, no to nemôže byť ďalej od pravdy. V skutočnosti máme na starosti spracovanie vlakovej dokumentácie, elektronicky aj v tlačenej forme, aby vlak mohol odísť z bodu A do bodu B.
Ďalej zabezpečujeme úkony, ktoré sú potrebné, aby mohol vlak odísť bezpečne, napríklad skúška brzdy, či zatvárania dverí. Samotná výprava vlaku, kontrola súpravy pred odchodom z východiskovej stanice a podobne. Dalo by sa povedať, že z hľadiska hierarchie povinností vlakvedúceho je kontrola cestovných dokladov jednou z tých menej dôležitých.
Stáva sa, že narazíte na nejaký technický problém pred odchodom vlaku, ktorý mu môže zabrániť vyraziť načas? Ako v takých prípadoch postupujete?
Samozrejme, raz za čas nastane nejaký problémy so súpravou, napríklad porucha dverí alebo bŕzd na vozňoch. Na všetky tieto situácie existujú určené postupy, ako a čo presne urobiť, keď sa niečo pokazí.
Ak sa na súprave niečo pokazí v stanici, kde je dostupný vozmajster alebo elektrikár, nahlásim im problém a prídu nám pomôcť poruchu odstrániť. Ak sa však niečo stane v stanici alebo na trati, kde nikto nie je po ruke, mojím priamym nadriadeným vo vlaku je rušňovodič.
Na základe jeho pokynov vykonám to, čo musím spraviť, aby sme poruchu buď odstránili, alebo aby sme mohli bezpečne pokračovať ďalej aj napriek nej.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- ako dokáže zosúladiť pracovný režim so súkromným životom,
- ktorí cestujúci mu zostávajú v pamäti,
- aké najnezmyselnejšie sťažnosti zažil,
- čo si myslí o využívaní telových kamier?
V čom je podľa vás najväčšia výzva práce vlakvedúceho dnes v porovnaní s minulosťou?
V dnešnej dobe je určite zložitejšia práca a komunikácia s ľuďmi celkovo. Žijeme v digitálnej dobe, kde ľudia prichádzajú do kontaktu s druhými ľuďmi viac cez telefón ako osobne. Je cítiť, že mnohí majú problém rozprávať sa otvorene, priamo a s chladnou hlavou.
Myslím si, že tomu neprispieva ani aktuálna politická situácia na Slovensku, ktorá polarizuje spoločnosť. Ľudia sú tak čoraz nervóznejší a menej predvídateľní ako v minulosti.
Aká bola vaša najnáročnejšia zmena, na ktorú nezabudnete?
Moja najnáročnejšia zmena bola určite tá, keď sme počas silnej búrky uviazli s vlakom na osem hodín. Dôvodom boli popadané stromy na trati, čo spôsobilo aj strhnutie trolejového vedenia, s veľmi zlým prístupom uprostred noci.
Našťastie, náš vlak zastavili ešte v stanici pred týmto úsekom, takže sme vedeli byť trochu flexibilnejší a cestujúcich, ktorí nepokračovali ďalej za hranice, sa nám podarilo prepraviť náhradnou autobusovou dopravou. Pre zvyšok cestujúcich, aj pre nás ako personál, to však znamenalo čakanie na odstránenie poruchy a následné pokračovanie v jazde.
Vaša práca si určite vyžaduje aj nočné služby, sviatky či víkendy. Ako sa dá zosúladiť takýto rozvrh so súkromným životom?
Áno, keďže železnica funguje v nepretržitej prevádzke, máme zmeny aj počas víkendov a sviatkov. Často máme nástupy do práce už o tretej ráno a končíme aj o polnoci, závisí to od konkrétneho turnusového dňa.
(zdroj: archív TJ)Čo sa týka súkromného života, podľa mňa je to náročné hlavne pre niekoho, kto predtým nepracoval v nepretržitej prevádzke a bol zvyknutý na klasický osem alebo dvanásťhodinový režim. Aj pre mňa to bolo zo začiatku ťažké, ale keď sa človek naučí prispôsobiť svoj život takémuto rozvrhu, časom si zvykne. Chce to hlavne trpezlivého partnera a ľudí, s ktorými trávite čas.
Má to aj svoje skryté čaro, raz za čas sa mi podarí mať voľno dva až tri dni počas pracovného týždňa. Vtedy si viem vybaviť všetko, čo potrebujem bez toho, aby som musel čerpať dovolenku alebo náhradné voľno. A, samozrejme, víkendy, sviatky aj nočné služby sú kompenzované príplatkami, ktoré človek pocíti na výplate. Takže všetko zlé je na niečo dobré.
Pamätáte si cestujúceho, ktorý vám spravil deň, a naopak takého, na ktorého by ste najradšej zabudli?
Samozrejme, pamätám si aj takých, ktorí mi spríjemnili deň, ale aj tých, ktorých by som najradšej v živote nestretol. Ale hold, to je naše riziko povolania.
Konkrétne si spomínam na cestujúcu, ktorá ma pochválila za môj prístup k nej a k cestujúcim, ktorí pri nej sedeli. Vo vlaku mi uháčkovala štvorlístok pre šťastie, ktorý odvtedy nosím so sebou do práce každý deň.
Predpokladám ale, že sa stretávate aj so sťažnosťami. Aké najnezmyselnejšie sťažnosti ste zažili?
Áno, stretávam sa či už s pochvalami, alebo aj so sťažnosťami. Bohužiaľ, často sa stáva, že sťažnosť je namiesto konštruktívnej kritiky napísaná jasne za účelom snahy uškodiť. Informácie sú veľmi skreslené a nepravdivé a väčšinou sa ich tvrdenia dajú vyvrátiť jednou vetou.
Ja osobne si svoju prácu vykonávam tak, aby som riziko sťažností znížil. Každému pomôžem ako viem, a všetko vysvetlím, ak má nejaké otázky. No tiež som sa za tie roky nevyhol pár sťažnostiam. Najnezmyselnejšie sú pre mňa tie, ktoré opisujú situáciu, ktorá sa nikdy nestala.
Čo vám najviac napovie o človeku, ktorého idete skontrolovať?
Tak za mňa je to určite prvý dojem. Jeho vôňa, pozdrav, reč tela a jeho charizma. Častokrát viem na prvý pohľad, čo môžem od daného človeka očakávať a ako sa bude ku mne správať.
Používate počas služby telovú kameru? Pomohla vám už v konkrétnej situácii?
Áno, ja si ju prevezmem pred každým nástupom do zmeny. Aj keď ja osobne nemám strach z ľudí alebo z toho, že by mi chcel niekto ublížiť, myslím si, že telové kamery majú svoje opodstatnenie v praxi. V prípade fyzického útoku alebo nepríjemnej situácie môže nahrávka slúžiť ako dôkazový materiál o tom, že ste sa v danej situácii zachovali správne.
Taktiež má telová kamera určite aj psychologický efekt. Keď ju ľudia uvidia, uvedomia si, že môžu byť nahrávaní, a podľa toho sa aj správajú. Namiesto vytvorenia konfliktu prehodnotia svoj postoj a zachovajú sa k vám inak, ako keď ju na vás nevidia.
Sú nové súpravy len o komforte pre cestujúcich, alebo sa zmenilo niečo aj pre vás ako vlakvedúceho?
Ja si myslím, že to má benefity pre obe strany. Či už ja ako vlakvedúci sa v práci cítim lepšie v prostredí, ktoré je moderné, čistejšie a bezpečnejšie, takisto aj cestujúci si z tej cesty odnesú pozitívnejší a zaujímavejší zážitok.
Cestujete niekedy vlakom aj ako obyčajný cestujúci? A ak áno, dokážete vypnúť, alebo sledujete, čo vlakvedúci robí?
Áno, cestujem vlakom dosť často, či už súkromne, alebo kvôli dochádzke do práce. Popravde, snažím sa nezameriavať na to, ako svoju prácu vykonávajú ostatní, ale je to asi choroba z povolania a neviem sa tomu vyhnúť, nesledovať, čo sa deje. Ale samozrejme, v prvom rade sa snažím užiť si cestu.
Máte sen, po ktorom túžite ako vlakvedúci? Trať, ktorú by ste si chceli prejsť? Vlak, ktorý by ste chceli viesť?
Mojím snom je raz absolvovať cestu po Transsibírskej magistrále v Rusku, čo je v podstate najdlhšia nepretržitá železničná trať na svete. Cesta z Moskvy do Vladivostoku trvá sedem dní, ale za aktuálnych okolností vo svete to vyzerá, že sa tam už nedostanem. Okrem toho sú určite zaujímavé aj šinkanseny v Japonsku, v ktorých by som sa určite chcel jedného dňa previezť.
