Dvoch samcov a samičku dostali od jedného Holanďana ešte ako maličké a veľmi si ich oľbúbili. Z drobcov sú už dnes poriadne kusy, ktoré by už potrebovali pre svoju existenciu u Šípošových aj viac miesta. „Pštrosy kŕmime ovocím a zeleninou, cez zimu zasa zajačími granulami, prípadne senom. Púšťame ich tiež do skleníka, kde požerú všetko, čo z úrody ešte zostalo,“ hovorí Eva Šípošová, ktorá pštrosov oslovuje „moji“. Keďže majitelia týchto vzácnych vtákov sú počas roka na dlhšiu dobu mimo domova, síce neradi, ale čoraz častejšie sa zaoberajú myšlienkou pštrosov niekomu darovať – najlepšie zoologickej záhrade. „Už sme aj jednu oslovili, zatiaľ ešte nevieme výsledok. No bude nám za nimi smutno, ak si ich vezmú. Stali sa členmi rodiny a nikdy by sme nedovolili, aby ich niekto zobral na mäso.“Pštrosy sú veľkou „podívanou“ aj pre malých či veľkých zvedavcov. Sú krotké, vraj neublížia, len zo zvedavosti zvyknú zobákmi ťuknúť do všetkého, čo sa im leskne. „Samci sú lepší, samička sem-tam robí zlobu. Pštrosy majú vajíčka po štyroch rokoch, tak uvidíme. Keď sme ich dostali, zaobstarali sme si o pštrosoch veľa literatúry, aby sme sa o nich dozvedeli čo najviac. Ďaleko dovidia a dokážu utekať obrovskou rýchlosťou, takže musíme dávať pozor, aby nám neušli, lebo by sme ich asi ťažko dobehli.“Pštrosy náš fotoaparát trošku vyviedol z miery a dokonca im aj na chvíľu prestalo chutiť jesť, čo sa týmto krásavcom údajne tak často nestáva. „Veľmi im chutí, to naozaj,“ dodáva so smiechom pani Šípošová.
