Hovorili, že bude Rus, a stal sa Rusom

Za všetkým stojí jeden človek – Ivan Mičko z Nadlíc, ktorému už pri narodení dali sudičky do vienka spojenie s Ruskom. Jeho mama tvrdí: „Keď sa mi narodil a dali sme mu meno Ivan, v pôrodnici mi povedali, že to bude Rus a stalo sa tak.“ Veľká rodina Mičkovcov je naozaj rozlietaná po celom Slovensku, Ivan, ktorý má ešte ďalších šesť súrodencov, je najďalej – žije so svojou manželkou a dcérkou v ruskom meste Orel. Manželka Irina je Ruska, ale prvý kontakt nadviazali v inom kúte Európy - vo Francúzsku. Na európskom hudobnom festivale v Haguenau býval ruský súbor a Nadličanka na rovnakom poschodí. Blonďavá Ruska mu padla do oka, ale ako sa dohovoriť? „Bol som už pätnásť rokov von zo školy, takže som začínal vysvetľovať aj rukami-nohami, ale postupne sa mi slovíčka vracali,“ spomína Ivan. Po týždňovej známosti nasledovala návšteva Iriny v Nadliciach na svadbe Ivanovho spoluhráča z dychovky. Gavariť sa musíSvadba sa stala skutočnosťou pred piatimi rokmi, ale len pred pár týždňami sa spoznali obe svokry. Vzdialenosť dovolí iba občasné návštevy rodiny, teraz sa rozhodli zostať na Slovensku na tri týždne. Štvorročná dcérka Miriam zatiaľ prehľadáva dedinský dvor svojej starej mamy a prihovára sa mačiatku po rusky. „Teraz je Miriam možno trochu viac Ruska ako Slovenka, lebo tam chodí do škôlky, ale ja sa s ňou rozprávam po slovensky a ona my odpovedá po rusky,“ vysvetľuje svoju, respektíve Miriaminu metódu dvoch jazykov Ivan. Manželka si to so slovenčinou zariadila inak. „Irina radšej, keď si myslí, že by mala povedať zle, tak nič nepovie, alebo povie po rusky a ja to preložím.“ Gavariť sa v dome Mičkovcov snažia len čo im sily stačia. Ivanov otec si pamätá ešte na ruské básničky, takže keď sa chce pred malou Miriam blysnúť – neváha a spustí. Mama zase veľa nevie, ale o to častejšie používa slovo charašo. Keď Ivan v Rusku prehovorí, často mu hádajú, že pochádza z niektorého pobaltského štátu. Keď však dôjde na vysvetľovanie odkiaľ je, tak radšej hovorí o Československu. „Oni poznajú Československo a keď im poviem, že sa rozdelilo, tak sa len čudujú ako sa taký malinký miništátik mohol rozdeliť ešte na dve časti.“Ako v MrázikoviMesto Orel patrí k malým mestám – má iba 450-tisíc obyvateľov. „Je skoro ako Bratislava, ale v Rusku je považované za malé, tak ako sú u nás Bošany. Nachádza sa 360 kilometrov rovno na juh pod Moskvou. V Rusku je sto kilometrov tiež považovaných za málo, takmer za nič.“ Mesto je na rovine, obklopené brezovými lesíkmi – „takými ako sú v rozprávke Mrázik“, dodáva Ivan. „Keď som išiel do Ruska, každý ma odhováral, je tam kriminalita, bola vtedy vojna v Čečensku, ale láska zvíťazila. Sú tam milí ľudia – je to skutočne slovanský národ,“ hovorí priamo o náture Rusov. Tradičný obraz o Rusku nezničí ani zmienka o Irininom povolaní – je učiteľkou v hudobnej škole. Jej nástrojom je balalajka. Trojstrunový nástroj neovláda Ivan - samouk v hre na rôzne hudobné nástroje - ešte veľmi dobre. Priznáva sa, že zabrnkať dokáže iba na jednej strune. Zato harmonika, gitara, pozón, tuba, tenor a barytón sú „jeho“ nástroje. S Nadličankou, ktorú kedysi prezývali znalci pomerov aj Mičkovanka, lebo sa v nej vystriedali všetci siedmi súrodenci, nikdy nezaváha zahrať si, i keď na žiadnom dychovom nástroji necvičí. Na oslavách SNP sa rád pridal a možno, že doma – v Rusku – bude učiť v hudobnej škole deti na trúbku. Talent sa totiž pozná kdekoľvek na svete.Dlhá cesta z jedného domova do druhéhoCesta z Orla je dlhá, takže ju neabsolvuje často. Naposledy sa dostal ruský súbor na Slovensko autobusom za 37 hodín. Úmorná cesta však vraj nebola až taký veľký problém. Ako prežiť cestu, o ktorej hovorí, že dobrý šofér ju zvládne aj za čas kratší o šesť hodín? „Keď idú v autobuse muzikanti, o zábavu je postarané, takže nie je problém.“ Po tom, čo sa mu podarilo zorganizovať cestu Veselej slobody na Slovensko, už má v hlave plán ako dostať Nadličanku do Orla – hádam to bude na budúci rok. Vtedy sa naskytne aj prvá šanca, aby rodičia navštívili jeho nový domov a spoznali sa s Irininou rodinou. „Do lietadla nikdy nesadnem, a autobusom? Tá diaľka...,“ zalomila rukami Ivanova mama.