enými reťazami, rebríkmi a stupačkami. Tentokrát sme ale trochu využili výdobytky civilizácie a na Kasprowy Wierch sme sa vyviezli z rázovitej poľskej osady Kužnice lanovkou. Bolo to veľmi múdre rozhodnutie, pretože ťažké batohy, tráviace ťažkosti jedného účastníka a prechod masívu Svinice na druhú stranu do Doliny piatich poľských plies nám dali poriadne zabrať. Koniec túry sme museli absolvovať potme, svietiac si len čelovými lampami. Niekoľko stoviek metrov povyše chaty, kde sme plánovali prespať, sa odrazu na chodníku zjavilo svetielko a vysoký muž, ako nejaký dobrý duch a strážca pocestných, nás pozval prespať do svojej malej, ale útulnej drevenej chatky. Ako sme sa neskoršie dozvedeli, bol to strážca národného parku a takto využíval voľné miesta vo svojom zrube. Slovenskí strážcovia prírody takéto dobré zvyky ešte nemajú. A tak sme nasledujúce noci strávili v drevenom zrube bez elektriny, svietiac si len sviečkami, ležiac vo vlastných spacákoch, umývaním sa v studenej vode horského plesa a pozorovaním nočnej oblohy bez rušivých svetiel a bez jediného mráčika. Proste hotová romantika. Slnečné dni sme zas trávili vo výškach, zavesení na reťaziach, rebríkoch a skalách. Okrem už spomínanej Svinice sme druhý deň na jeden záťah prešli zo sedla Zawrat cez Kozí Wierch, Granaty a Orliu cestu až do sedla Krížne, čo nám trvalo rovných 10 hodín. Večer sme si vychutnali lahodné pivko za 70 Sk, večeru z vlastných zásob a spolu s mrazuvzdornými divými kačkami sme sa pri zapadajúcom slnku umývali v studenom plese neďaleko nášho zrubu.Prišla sobota. Za nezmeneného krásneho počasia sme vyliezli na Szpiglasowy Wierch. Dolu pri najväčšom tatranskom plese Morskom Oku to vyzeralo ako na pláži v Chorvátsku. Poľskí „tiežturisti“ sa tam opaľovali, napchávali pečenými kuriatkami, koláčikmi, nalievali sa chladeným pivkom a pofajčievali cigaretky. Potom prišiel mrak, ľudí rýchlo ubudlo, a tak sme sa aj my pobrali cez hrebeň k nášmu dočasnému príbytku. Ten sa zatiaľ tak naplnil spaniachtivými turistami s obrovskými batohmi, že sme boli radi, keď sme sa dostali k svojim posteliam. V posledný deň, v nedeľu, sme sa vydali cez sedlo Zawrat, kde nás ešte naposledy potešili strmé skalné steny s reťazami a zostatkami snehu, na chatu Murowaniec. Krátke občerstvenie a potom už len zostup do dedinky Kužnice blízko Zakopaného, kde nás v kempe na našu veľkú radosť čakalo živé a zdravé auto.Nádherné počasie, fantastické zážitky, dobrá nálada a priateľskí ľudia, ktorých sme všade stretali - to sa nedá vyvážiť žiadnymi peniazmi ani zlatom. Skalami odreté kolená a pokožka spálená slnkom, to všetko sa zahojí, ale pekné spomienky na chvíle strávené vo vysokých horách s partiou dobrých ľudí, tie nám v srdciach zostanú navždy.
Autor: Juraj JENIS
