To je ono! Ešte tadiaľ nik neprešiel, oháňam sa rukami po lieskových konároch a s líc si stieram hodváb pavučín. Nie je mi ľúto, že kazím siete pavúkom? Ale čo, veď to sú „pavučinové„ vlákna piadiviek, ktoré takto cestujú z konára na konár!Lesná cesta vábi svojím pokojom. Z hora ho prerušuje sojka silným škrekom. Žltozelené listy liesok sa mi vtierajú do mokrých očí a lahodne hladkajú spôsobujúc jemnú rozkoš mojej duši. Opantáva ma nadšenie z pôvabu lesa, z harmónie jeho obyvateľov so všetkými živými stvoreniami. Na konár liesky si práve sadá červienka a čirkaním láka, vábi, prejavuje radosť. Prúdi z neho liečivá sila dobra a krásy. Musím tu zostať dlho, aby som si aj ja z toho dobra a sily odniesol. Znovu objavujem tajomstvo radosti z obyčajných vecí. K červienke do koreňa drieňa sa priplietol malý hnedý oriešok...Hlboké ticho prerušil ďateľ čierny, cez cestu vedie čerstvo vyšliapaná cestička zveri. Podľa stôp poznávam, že tadiaľ prešla jelenia zver - lane. Je čas ruje. Jeseň, čarokrásna jeseň. Biela lúčka dýcha jesenným oparom. Na jej okraji sa zrútila stará borovica a kostrbaté konáre sa tak zaťali do tvrdej zeme, že zastavili mohutný kmeň vysoko nad zemou. S chvíľkovou úzkosťou sa prepletám pomedzi vyschnuté ruky kmeňa a zdá sa mi na okamih, že sa ocitám v minipralese, lebo táto dokrivená stará rároha stromu sa prevalila krížom cez cestu.Skormútená, ovisnutá tráva mi rannou rosou máča nohy, ale zároveň prináša svieži dych a vôňu prichádzajúcej jesene. Zlákal ma poľovnícky chodníček. Poznám ho dobre, zoznámil som sa s ním ešte ako malý chlapec, keď som so susedom Vincom po ňom často cupkal. On hrdo s puškou a ja len tak zo samopaše. Chodník vedie krivoľako po prudkej stráni od horárne utopenej v údolí potoka. Už dávno nebol taký vyčistený ako teraz. Hora teraz patrí cirkvi a pán horár, ktorý sa o ňu stará, si dal záležať. Zveri je tu dosť, hlavne muflonej a danielej, ale aj jelenej a diviačej.Kráčam hore ako po pokrovci v kostole, uzučká čiara tmavého chodníka sa vinie pod čiernymi borovicami. Na horizonte sa pomedzi ihličie mihla zver. Starý muflón so silnými tulajkami a vedľa neho dve dámy - muflónky. Bolo vidieť, že ich tam hore dačo vyplašilo. Nutká ma ísť za nimi, ale odrazu do tichého chrámu lesa sa ozval rev jeleňa. Ďateľ čierny znovu zakvílil, žlna zelená vylietla z čečiny a spustila nezbednú pesničku. Muflóny sa rozutekali.Čistý, čierny, ihličím posypný chodníček ma zaviedol v tichosti až k pánovi lesa, ku kráľovi zveri. Stál ako socha na okraji malej čistinky. S vypätou hruďu, strihajúc ušami ostro sledoval miesto v zakrpatenej dubovohrabovej bučine, kde ležali lane. Z boku sa ozval akýsi mlaďoch, čo si však „kráľ“ ani nevšimol. Striehol stále dolu, odkiaľ začul šramot raždia, šúštia a konárov. Tam bil raticami do zeme jeho sok opantaný rozkošou nenávisti. Rovnako silný ako on - kráľ.Mal mocnú postavu, silné parožie dvanástoráka, rozložitú hruď a hrubý krk s hustými chumáčmi srsti. Kráľovi sa napli svaly na zadných stehnách, predné nohy vyleteli do vzduchu, lebo z útrob chvojiny vyrazil ako prízrak bojovný jeleň. Nebojácne a srdito sa postavil kráľovi na odpor. Hora plieskala a dunela parožím, lomcovali konáre na zemi a zem vyfrkovala ako z vodotrysku. Bol to výbuch vášne, neľútostný boj, žiadostivosť zanechať pokolenie...Stará ležiaca laň bleskovo vyskočila a prudko vyrazila do strminy, tam, kde práve dobiedzal mladý jeleň. Onen parobok sa tak strhol, že v tej náhlivosti a nevedomosti sa pustil za starou laňou. Potom sa rozbehli aj dve mladé jelenice a jedno teľa. Pán stáda venoval ešte pár okamihov pozornosť svojmu sokovi. Potom sa však zvrtol na zadných nohách, až za lopatu zeme vyprsklo do okolia a poďho za svojimi zverenkyňami.V chráme lesa ostalo velebné ticho. Nazbieral som trochu suchohríbov a manželka ma doma privítala s veľkou radosťou. Nie však s väčšou, akú som mal ja z toho vznešeného jesenného dňa.
Autor: Ivan KŇAZE