Odevy, obuv, pracovné nástroje, predmety každodennej potreby v domácnosti a gazdovskom dvore, staršie i novšie veci pre potechu očí sa zišli pod strechou kultúrneho domu. Predmety, ktoré sa v niektorých dnešných domoch opatrujú ako pamiatky - úlomky starých čias a v niektorých boli iba pozabudnuté či zastrčené, dávajú vo svojom súhrne až dojímavo vzrušujúci celok. Vyžarujú naskladanú energiu remeselnej dômyselnosti, pracovitosti, demonštrujú cit pre materiál, farbu, výtvarný talent, ale aj šetrnosť a opatrovateľskú lásku. V súlovskom kultúrnom dome je očividná a rukolapná lekcia toho, ako sa bez pátosu kultúrne dedičstvo posúva od jednej generácie k druhej aj bez grantov, sponzorov, hlavných a vedľajších mediálnych partnerov. Bolo treba, aby miestni pamätníci a ľudia činu dali hlavy dokopy, aby starosta Vladimír Dubaj sadol do obecnej „dodávky“ a milé vzácnosti sa z truhlíc, políc a pôjdov ocitli vo výstavnej miestnosti a lákali domácich i hostí na pár dotykov so svojimi koreňmi. S tkáčskym stavom a na ňom utkanými pôvabnými uterákmi a kuchynskými „nástenkami“ z konopného plátna Johany Hurčíkovej, sviatočné i každodenné roľnícke odevy a čižmy z rodiny Rozálie Koňošovej, Ľudmily Šmirckovej, Otílie Kasalovej a iných. Kde sa vzali, tu sa vzali, sú tam volské jarmo, kolárske náradie, regrútsky drevený kufor aj s „feldfľaškou“... Divák zrazu vníma tie obstarožné predmety ako cennosti, malé poklady. K mužským šatám sú priložené možno storočné britvy, farby minulého času dokumentujú staré peniaze. Kuchynská keramika, hrotky na dojenie, zbonka na maslo, ozdobný textil, mlynčeky na kávu, tĺčiky na korenie, staré rádio, parádna singerka ako nová, žehličky, petrolejka a ďalšie predmety oslovujú divákovu fantáziu a mimovoľne ožívajúce spomienky. Našťastie stále zrozumiteľná výstava, žiaľ, iba v závetrí malej dediny a, pochopiteľne, dočasná. Pritom je to expozícia, za akú by sa nemusela hanbiť ani profesionálna agentúra či etnografické múzeum. Bez najmenších pochybností, len s formálnymi odbornými doplneniami, si možno predstaviť súlovskú kolekciu napríklad v Tribečskom múzeu ako doplnkovú „učebnicu“ regionalistiky nielen pre školákov, ale aj pre širšie obecenstvo. Ona totiž stelesňuje princíp, ktorý vyjadril anglický spisovateľ Julian Barnes (Sme 17. 9. 2005): „Všetko univerzálne sa začína regionálnym. Homogénna Európa, ktorá sa v podstate považuje za najväčšie možné trhovisko so stále rastúcim výberom tovarov, nemá veľkú cenu. Musíme chrániť a podporovať národné zvláštnosti, a v rámci každej krajiny zasa regionálne zvláštnosti a svojráz.“
Autor: Vladimír Štefanovič
