Čiperná sedemdesiatdeväť ročná žena sa totiž už roky nemôže odtrhnúť od ručných prác a jej kroje sú pýchou celej dediny. Podľa vzorky výšivky na rukávcoch je jasné, že väčšina krojov, ktoré sa vytiahnú zo skríň na vynášanie Moreny alebo na stavanie mája, patrí k jej prácam. Keď začneme tému krojov, veru, pre nezasväteného človeka bez patričných znalostí názvoslovia v írečitom nárečí je to zložité. Pre človeka, ktorý ich vyrobil niekoľko, maličkosť. Pre názornú ukážku hneď vytiahne pani Magdaléna vzácny kroj – svadobný odev svojej mamy. Mladá šestnásťročná nevesta v roku 1912 pochádzala z vedľajšej dediny – Hradišťa a keďže nemala veľa času na náročné výšivky, dala si ich urobiť iným ženám. O mnoho desaťročí neskôr uchováva pani Magdaléna tento kroj ako oko v hlave. Vzácnu relikviu musela už niekoľkokrát opravovať, zub času už porušil niektoré časti. A nezostalo len pri nutných opravách, našila aj nové stužky a ďalšie vzory. Pôvodný kroj sa stal aj vysnívaným odevom na jej svadbe, ktorá sa odohrala o tridsaťšesť rokov neskôr. To však už boli iné časy – veď išlo o štyridsiate roky, keď z fabrických komínov vychádzali kúdoly hustého dymu a polia sa združstevnili. „Kroj sa mi vždy páčil, aj keď sa sestra vydávala, bola v kroji, ale ja som už tak nebola oblečená. Keď som vyšla zo školy, akosi to zakapalo.“ Darmo, tesil a štóf sa stal hlavným vládcom tmavohnedých obrovských skríň na oblečenie. Medzi tým sa slova u Preťových ujal šijací stroj značky Singer. Funguje bezchybne a pani Magdaléna si poriadne na singerke šliapne aj teraz. Jej ručná práca je pritom viditeľná všade. Vstúpite do domu a aha – štrikovaná rohožka, na oknách necované (sieťované) záclony a o tom, že na stoloch a posteli sú zásadne vlastnoručne vyšívané obrusy, dečky a prikrývky ani netreba hovoriť. Kľúče v dierkach starých skríň zdobia tiež uštrikované ozdobné strapce. Stačí len odomknúť – tam sa skrývajú kroje. Skačianska žena si musela obliecť najprv rukávce, nasledovali spodné sukne, na to biela letnica a na ňu čierna zástera. Posledný prišiel na rad kabátik bez rukávov. Nebolo jednoduché obliecť si ho, keď rukávy boli omnoho širšie a s bohatou výšivkou aj trochu neforemné. Na hlave bol čepiec s duplom – teda zlatou výšivkou na zamate, ktorá sa vyšívala cez tvrdý papier. Pred desiatimi rokmi si pani Magdaléna popracovala na krojoch najviac. Zrazu sa v dedine začala obnovovať tradícia. „Voľakto mal rukávce, iný zase iba letnicu, ďalšia ani to. Niektorá potrebovala iba niečo dorobiť, alebo opraviť, druhá zase nový kroj. Vtedy som urobila hádam aj desať krojov,“ spomína na zlaté obdobie krojov. Dnešnú dobu nevidí pre tradičný odev vo svetlých farbách. „Pre mňa je kroj vzácna vec, ide o vec po rodičoch, sú to i spomienky. Teraz sa nosia iba samé vypasované veci a vyšúchané nohavice – už je koniec s krojmi.“ Naposledy sa takto vyobliekalo veľa ľudí pri oslavách prvej písomnej zmienky. Inak, práce Magdalény Preťovej obdivovali aj na výstave regionálnych jednôt dôchodcov v Žabokrekoch. Tam ju aj oslovili, či by dokázala opraviť čepiec. Žiaden problém pre šikovné prsty a orlí zrak, čiže pre pani Magdalénu. Podľa jej slov sú kroje v Skačanoch, Hradišti a Kršteňanoch podobné. „Veľa sa do tých dedín naše dievky povydávali,“ zdôrazňuje príčinu. Staronovú vzorku na svoju prácu vie nájsť na hocijakej staršej veci, aj na starom utkanom uteráku. Vzor na rukávce má povyšívaný aj do zásoby, takže možno to s krojmi ešte nie je celkom stratené.
