Správcom tohto kresťanského spolku pred pol storočím bol totiž jeho strýko – Ján Pöstényi. Obaja majú silné zážitky zo života s cirkvou. Zažívali dobré aj zlé časy. Jozef a Ján Obyvateľ pastoračného centra selezián don Jozef Pöstényi sa venuje hlavne práci s mládežou. So svojim strýkom sa stretával aj vo vysokom veku. Keď sa spýtame na to, ako by opísal svojho strýka, povie iba: „Bol to kňaz, a tak aj žil.“ Správca Spolku sv. Vojtecha (SSV) bol i historikom. V jeho zornom poli boli hlavne dejiny cirkevné a národné. Keď hľadá ďalšie vhodné slovo na jeho označenie, spomenie si na slová súčasníkov – bol rodoľub. „Všetko čo robil, robil pre dobro ľudí a vždy konal ako kňaz.“ Ján Pöstényi však zažil aj roky spolku, keď sa jeho činnosť zredukovala len na najnutnejšie činnosti. Takmer štyridsať rokov nemohol zadosťučiniť heslu Pre vieru a vedu. Ako sa s tým mohol vyrovnať aktívny kňaz, ktorý napĺňal túto ideu svojím životom? „Svoje mladé roky prežil ešte ako aktívny správca SSV. Tie ťažké roky však samozrejme znášal zle. Bolelo ho to,“ spomína si don Jozef. Tajný život Správca farnosti Šípok však neodvodzuje rozhodnutie zasvätiť svoj život Bohu priamemu vplyvu svojho strýka. „Samozrejme, na človeka vplýva každý kontakt s druhým, ale jednoznačne som sa rozhodol sám. Od detstva som jednoznačne cítil, že ma volá Pán Boh,“ vyznáva sa zo svojich pocitov. Doba, v ktorej padlo rozhodnutie, v ktorej klíčilo presvedčenie, že je to jediná cesta, ktorou sa chce vydať - nebola prajúca. Základnú školu navštevoval v období dusných päťdesiatych rokov, šesťdesiaty ôsmy ho zastihol na konci povinnej školskej dochádzky. Nasledovala elektrotechnická priemyslovka a dvojročná vojenčina. Potom pôsobil ako vychovávateľ v Bratislave a Piešťanoch. Zároveň však nastúpil aj cestu dvojitého života. Bol totiž tajným študentom teológie. „Taká bola doba. Tajne som bol aj vysvätený za kňaza 4. januára 1985 biskupom Korcom v byte v Petržalke. Ani moja mama nevedela, že som kňaz.“ Utajovanie bolo odôvodnené, ale ako to, že ani najbližšia rodina o ničom nevedela? „Samozrejme, že som sa nezdôveril. Veď išlo o život. Vedeli sme, že sme jednou nohou v base. Môjho spolubývajúceho zatvorili. Odsedel si osem mesiacov a iba preto, že sa stretával s malými Cigánmi, dal im najesť, porozprával sa s nimi a formoval ich.“ V civilnom živote sa vychovávateľ Pöstényi snažil vplývať na mladých ľudí v škole. O tom, že je veriaci, nepochyboval nikto, veď to, že chodí každý deň do kostola, sa asi ťažko dalo utajiť. Napriek tomu sa na škole udržal. Režim pomaly dožíval. „Bol som rozhodnutý, že aj keby bol celý môj život takýto neprajúci režim, aj tak budem tak žiť.“ Po Nežnej revolúcii sa ľady prelomili a rozviazal sa aj jazyk. Zrazu kolegovia a rodina zistili, že vo svojej blízkosti mali celý čas kňaza a aj seleziána. Vec srdca Z vychovávateľa bol zrazu vychovávateľ – selezián a kňaz. Novým pôsobiskom sa stala betónová džungľa – Petržalka. „Bolo to sídlisko so 140- tisícmi ľudí a so zruinovanou morálkou,“ charakterizuje ranné deväťdesiate roky s odstupom času. Nová doba však priniesla aj radostnejšie okamihy, napríklad úprimné návraty ľudí k viere. Práca s mladými sa stala Jozefovi Pöstényimu osudovou. Tridsať rokov sa snaží ukázať správnu cestu pubertiakom. Princíp je podľa neho jednoduchý. Výchova je vec srdca, to nie je drezúra. Je to v tom, aby mladý človek cítil, že ho má niekto rád.“ A tak teraz v pastoračnom centre na Šípku môžu deti a mládež hrať stolný tenis, futbal, loptové hry, hrať spoločenské hry, spievať v spevokole, naučiť sa hrať na gitare a možno o chvíľu sa otvorí aj tanečný a divadelný krúžok. Zo šesť a pol tisícového sídliska sa však pravidelne zúčastňuje seleziánskych aktivít sotva tristo mládežníkov. „Je to malé číslo. Teraz vidíme, kam spela výchova v komunizme – teraz žneme ovocie.“ Pri porovnaní megasídliska Petržalky a oproti nej takmer dedinského Šípku však vidí správca farnosti aj spoločné črty. „Mladí sú dezorientovaní a boja sa zodpovedne rozhodnúť. Všetci však hľadajú šťastie. Tragédia a úspech spočíva v ceste, ktorou sa vydajú ho hľadať. Aj tí, ktorí sa opíjajú a berú drogy, chcú byť šťastní.“ Jozef Pöstényi svoj život považuje za šťastný. Nemenil by na ňom nič.
