ôr mladý muž túlal po kopcoch Tribečského pohoria a domov si odnášal nielen v lese nazbierané plody, ale aj zážitky a dojmy, ktoré formovali jeho osobnosť. O ich hĺbke a trvácnosti svedčia i usmiate a občas slzami sa lesknúce oči pána Golešiniho. „Na tie výpravy spomínam veľmi rád. Chodieval som s otcom a jeho kamarátmi a vôbec sa mi nelenilo vstávať aj o tretej hodine. Naša cesta viedla okolo Murtynovho mlyna, ktorý stál na mieste, kde sa Chocina vlieva do Nitry, cez drevený most na Solčany a popri riečke Lišni, ktorá nás doviedla ho tribečských hôr. Skôr než sme začali zbierať, vyšli sme na vrchol Tribeča, kde bol triangulačný bod - drevená chatka, ktorú sme volali rozhľadňa. Bol z nej prekrásny výhľad na východ slnka i celú topoľčiansku dolinu a je mi ľúto, že cez vojnu bola spálená. Schádzajúc z Tribeča sme mali po pravej strane drôtený plot, oddeľujúci terén bohatý na lesné plody. Vedúci polesia pán Barborík tu vyberal „mýto“ - pár korún. Po ľavej strane stál kamenný domec, ktorý od jari do neskorej jesene obýval neznámy starký s dlhými vlasmi a bradou do pol pása. V tom svojom príbytku mal veľa svätých obrázkov a my sme ho volali pustovník. Živil sa zberom lesných plodov a liečivých bylín, ktoré predával. Samozrejme, veľmi nás zaujímalo, odkiaľ prišiel a kam odchádzal, ale to sme sa od neho nikdy nedozvedeli. A čím sa najčastejšie plnili naše košíky? Prútené košíky najmä hubami, kovové nádoby jahodami, malinami a čučoriedkami.“ V tribečských húštinách nadobudol náš rozprávač aj jedno poznanie. „V štýle vtedajšej detskej „módy“ som sa obliekal do krátkych kožených nohavíc zdedených po bratovi, ktoré sme volali čertovice. Boli takmer nezničiteľné, ale dnes už viem, že proti hustej a vysokej žihľave neúčinné. Neraz som si vtedy aj poplakal, ako mnohé deti v podobnej situácii.“ Pánu Golešinimu ako dieťaťu Tribeč tak učaril, že sa tam rád vracal i ako mladý muž, to už však s riadnou partiou rovesníkov. Povestné boli najmä sobotné výlety. „Bolo nás osem - desať mladých chlapcov a vôbec nám nevadilo, že sme v sobotu až do večera pracovali. Ja, keďže som bol obchodník, až do osemnástej hodiny som bol v obchode, ale už o ôsmej večer sa horou ozýval náš smiech a v cieli sme boli po dvoch hodinách. Cestou sme sa rozprávali, zberali huby a vyvádzali huncútstva, o ktorých sa v serióznych novinách nepíše. Keď sme pohľadom na okolitú krásu zasýtili ducha, prišli na rad naše žalúdky. Nosili sme so sebou tzv. UNRRA konzervy, ktoré sa objavili na našom trhu čoskoro po fronte. Bolo ich viac druhov, populárna bola napríklad šunka s vajcom. Neboli drahé, jedna stála okolo šestnásť korún. K takému výletu patrilo aj varenie kotlíkového guláša z bravčového alebo hovädzieho mäsa.“ A na záver ešte povzdych adresovaný mladej generácii. „Dovolím si povedať, že jeden taký peší výlet bol hodnejší a vzácnejší ako desať výletov autom na Duchonku. Napriek tomu, alebo práve preto, že pán Golešini má už viac ako osemdesiat rokov, rád by sa pokúsil o výstup na Tribeč. Čo tak sa k nemu pridať?
Autor: Katarína BEŇOVÁ
