Jozef Dobiš – excelentná dizajnérska značka a hĺbavá maľba

ylové plátna s figurálnymi motívmi, mestskými panorámami i v istom zmysle zátišia. V Nitre pôsobiaci akademický maliar, vedúci katedry tvorby a výtvarnej výchovy na Univerzite Konštantína Filozofa, s darom pracovať precízne a „čisto“ celkom logicky získava objednávky od obchodných spoločností i verejných inštitúcií na vytvorenie ich znaku. Vyše dvadsať takýchto pôsobivých grafík je vystavených v galérii. Šťastne sa v nich snúbi úžitkové umenie s vecnou, racionálnou symbolikou. Ak si iba mimochodom pripomenieme, aký je slovenský svet menších firiem zatiaľ ľahostajný voči príťažlivému grafickému prezentovaniu svojej ponuky, je J. Dobiš v brázde firemnej kultúry veľmi kompetentných oráčom - priekopníkom. V maliarskych prejavoch sa nezaprie Dobišova obľuba linky - priamej i oblej. Cyklus Homo technicus zobrazuje ľudské telo na prvý pohľad ako sústavu súčiastok odetých do svalov a kože. Jeho postavy nie sú ani akty, ani portréty, skôr akési anatomické štúdie univerzálnych ľudských bytostí len s náznakom tvárí. Nemožno z nich odpozorovať žiaden cit, žiadnu náladu. Nanajvýš isté gesto, možno prispôsobenosť k technickým zariadeniam, ktoré vytvárajú či používajú. Nie sú to však pesimistické či ironizujúce vízie ľudskej budúcnosti, ktoré sa v podobnom stvárnení občas objavujú, ale pozorovateľské konštatovanie. Niekto by mohol „technického človeka“ v podaní J. Dobiša chápať ako symbol odcudzenia, zotročenia technikou alebo citovej či občianskej indiferentnosti, ale autor túto ideu divákovi nepodsúva. Bratislavská Michalská ulica i notoricky známa panoráma Nitry sú maľby na akejsi grafickej predlohe, čo platí aj o minicykle Veci - zátišiami so šálkami z nekonvenčného „pololeteckého“ pohľadu. Jozef Dobiš očividne obľubuje priamky a sem - tam kruhy. Kým grafický dizajn firemných značiek sa z nich rodí, obrazy sú v nich skôr zakliate.