ala šacu zviditeľniť sa v reality šou VyVolení. Kedy ste si prvýkrát sadli za mikrofón? - Reálne a úplne na živo som si prvýkrát v živote sadol za mikrofón 2. februára 2002 a vysielal som reláciu, ktorú moderoval Pyco – Music Files. Bola to náročná hudobná relácia, vstupy som si pripravoval doma a priznám sa, že nejako slávne to nedopadlo. Ale na druhej strane ukážte mi rozhlasáka, ktorý rád spomína, či je dokonca pyšný na svoje prvé vysielanie. Pre mňa to bol krst ohňom. Na ten zážitok prvého nádychu a prvého slova, keď sa zapne červená, nikdy nezabudnem. Čo máte vyštudované? Robili ste niekedy aj niečo iné ako moderátora? - Vyštudoval som Filozofickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave - odbor anglický a slovenský jazyk. S prestávkami som študoval osem rokov. Trošku dlhšie ako býva zvykom, ale aspoň som sa vyhol základnej vojenskej službe a nakoniec som školu dokončil aj kvôli rodičom, ktorí ma dva roky k štátniciam a diplomovke doslova dokopávali. Už počas štúdia na vysokej škole som externe pracoval ako učiteľ anglického jazyka na jednom bratislavskom gymnáziu, ktoré som navštevoval aj ako študent. Myslíte si, že v budúcnosti sa ešte k „učiteľovaniu“ vrátite? - Nepopieram takéto životné smerovanie, ale dvierka k „učiteľovaniu“ si nenechávam vedome otvorené. Viem, že teraz by som to nešiel robiť z viacerych dôvodov, ale skúsenosť to bola vynikajúca. Človek sa naučil komunikovať so svojimi „poslucháčmi“, snažil sa zaujať ich pozornosť, niečo ich naučiť a pritom všetkom sa aj trošku zabaviť. Myslím si, že som bol veľmi nezvyčajným učiteľom aj vzhľadom na to, že niektorí moji žiaci boli len o tri roky mladší ako ja a mnoho rodičov mi na „rodičku“ neverilo, že učím ich dieťa angličtinu. Viem, že ste pobudli nejaký čas v Amerike... - V Amerike som bol v roku 1990. Do New Yorku som priletel 31. decembra 1989. Môj otec tam pracoval na univerzite ako vedecký pracovník a keď sa otvorili hranice, tak sme tam odišli žiť na deväť mesiacov celá rodina. Bol to úžasný zážitok, mal som len desať rokov a zrazu som videl „obrovský svet“. Stále sú to nezabudnuteľné zážitky. Teraz by som možno veľa vecí nepovažoval za „obrovské“ a za najlepší vynález by som nepasoval papierové balenie hamburgera, ale mal som desať a Američania si mysleli, že sme zo Slovenska utiekli kvôli vojne. Za najlepšiu „americkú“ skúsenosť však považujem štúdium na základnej škole, kde som bol hodený do celkom neznámeho a rečovo vzdialeného prostredia a musel som sa naučiť v ňom plávať. Malé dieťa má jednu veľkú výhodu - nehanbí sa a veľmi rýchlo si dokáže osvojiť cudzí jazyk. Po pár mesiacoch ma mohli vyvolať k tabuly. Našťastie to nerobili až tak často. (smiech) Aký máte vzťah s ľuďmi vo Fun rádiu? S kým vychádzate najlepšie a prečo? - Rádio je ako moja externá rodina. Je úžasné byť s kolegami zároveň dobrý kamarát, odbúrava to veľa zbytočných bariér. Nechodím do práce za stresom, ale naopak, stres odbúravať a to sa dá iba v spoločnosti ľudí, s ktorými ma spája pozitívne emocionálne puto. Odhadometricky vychádzam asi s každým (samozrejme, na rôznych úrovniach), ale najviac si asi rozumiem s Adelou, s ktorou vysielam popoľudňajší Freetime. Sme naladení na rovnakej vlnovej dĺžke a vystrelili nás na Zem pravdepodobne z tej istej planéty. Alebo s veľmi príbuzných planét, takže Adela je človek, ktorého by som vo svojom ľudskom rebríčku nemenil za nikoho na svete. Čo by ste chceli vo svojom živote zmeniť, vylepšiť, vrátiť späť a podobne? - Som veľmi rád, že som sa ešte nedostal vo vlastnom živote do fázy, v ktorej by som len rekapituloval a obzeral sa späť premýšľajúc nad tým, čo by som v mojom živote zmenil, prípadne vylepšil. Zaujíma ma súčasnosť a veľmi blízka budúcnosť a do minulosti sa zvyknem pozerať len málo. V tomto smere som šťastný človek, vylepšenia a zmeny sa snažím robiť na mieste - v súčasnosti, nikdy nie v minulosti. Vďaka televízii ste teraz mediálne oveľa známejší. Aký je to pocit? - Ide o pocit príjemný, ale aj veľmi skľúčujúci a zaväzujúci. Záleží od momentálnej nálady. Televízia dokáže robiť s ľuďmi naozajstné divy. Je však dôležité, aby bol človek známy nie preto, že je na obraze v televízii, ale preto, že v tej televízii niečo dokázal. Na Slovensku máme „len“ televíznych tvárí až-až. Takou televíznou tvárou by som ale určite nechcel byť. Kde sa vám lepšie pracuje - v rádiu alebo v televízii? - Rádio je skvelý priestor a televízia je veľká výzva. Ťažko definovať priestor, v ktorom sa ja ako moderátor cítim lepšie. Kamera vie byť veľkým pomocníkom, ľudia vás aj vidia. Naopak, v rádiu je človek odkázaný len na hlas. Keď je ticho je ticho, v telke je aspoň obraz. Zasa na druhej strane aj ten obraz vie veľa vecí pokaziť. Naozaj sa neviem rozhodnúť, v ktorom priestore sa cítim lepšie. To asi ukážu až prieskumy počúvanosti a peoplemetre. Čo vaše pracovné i súkromné plány do budúcnosti? - Pracovné plány sa točia okolo rádia, v televízii budem vyťažený do konca decembra a potom sa uvidí. Naozaj to momentálne neriešim a nepridržiavam sa kŕčovito predstavy, že chcem v televízii pôsobiť do konca svojho života. Ak príde zaujímavá ponuka, tak sa jej nebudem brániť. Budem ale zvažovať a vyberať len také, ktoré ma posunú ďalej. Čo sa týka súkromných plánov - pevne verím, že sa do tridsiatky ožením, založím si rodinu, pôjdem na materskú a budem oddychovať. Ste slobodný. Zadaný? - Som slobodný, zálusk si čitateľky môžu robiť, žijeme predsa v demokratickej krajine a robiť si zálusk je jedna z občianskych slobôd, ale zadaný. Aby sme si rozumeli - mám priateľku a je nás spolu fajn. Čo fajn, je nám spolu super! (pre istotu, keby tento rozhovor čítala) Ak som náhodou nejaké čitateľky sklamal, tak im odporúčam navštíviť internetovú stránku www.robila-som-si-zalusk-ale-zbytocne.sk, kde nájdu potrebné rady na ďalší pokojný chod ich životov. Komu alebo čomu vďačíte za prezývku Sajfa? - Prezývku mi vymyslel Pyco pred niekoľkými rokmi. Priezviskom sa totiž volám Cifra, a tak to chcel trošku poangličtiť. Žiadny iný, hlbší význam to nemá...
Autor: Zhovárala sa Ivana ŠIŠKOVÁ
